• 147

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Spomienky na to, ako som Nakrúcal film o ESTER MARTIČEKOVEJ- ŠIMEROVEJ

Spomienky na to, ako som

Nakrúcal film o ESTER MARTIČEKOVEJ- ŠIMEROVEJ

—————————————————————————————————

V jeden letný deň v roku1967, som zablúdil do kina Mier, kina v našej štvrti, ktorému každý hovoril kino Liga.

Premietali tam film Jeana Luca Godarda Alphaville.

 

Sedel som v siedmej rade - s lístkom za tri koruny a počúval otázku, ktorú všemocný počítač Alpha 60 , kdesi, na akejsi planéte, v studenom vesmíre, kladie agentovi Cautionovi-

Čo spôsobuje rozdiel medzi dňom a nocou?

V trojsekundovej pauze medzi otázkou počítača a agentovou odpoveďou som si pomyslel, že to bude asi otáčanie zemegule, alebo niečo také.

Agent odpovedal jediným slovom a pretože to bol Francúz , tak ho povedal francúzsky :

…la poésie..


Jeho odpoveď ma tak prekvapila, že som zabudol na chvíľu dýchať.

Alphaville Jeana Luca Godarda mi zmenil život.

Od chvíle, ako som ho uvidel (mal som 17 rokov), túžil som stať sa filmovým režisérom, niekým kto nakrúca nádherné diela, plné vnútornej poézie a mystickej drámy.

 

Nestal som sa ním.

 

Život ma zaviedol inde - stal som sa režisérom televíznym. Svoj prvý dokumentárny film som nakrútil presne o osem rokov potom, čo som v roku 1967 vyšiel z kina Mier, zakliaty Godardovým filmom.

 

V roku 1968 som začal pracovať ako pomocný rekvizitár na filme režiséra Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade, neskôr už aj ako jeho asistent réžie na príprave filmu Smutné oči Hany Karadžičovej.

Tento film Elo Havetta nikdy nedokončil. V roku 1970 sa začala normalizácia a Elo Havetta sa stal jednou z jej tragických obetí. Zomrel predčasne, o päť rokov neskôr, vo veku 37 rokov.

 

Spomienky na filmovanie Slávnosti v botanickej záhrade sa mi zliali do predstavy detskej hry, plnej imaginácie. Samotný Havettov film je pestrobarevnou fériou, veľkolepým karnevalom, v ktorom sa mieša hra

 


a realita, je oslavou bezstarostnosti a radosti zo života a o nutnosti hravej fantázie v ľudskom živote. A takým bolo i jeho natáčanie. Ako by sa odohrávalo vo vnútri nakrúcaného filmu, akoby deti nakrúcali film sami o sebe.

 

 

V štábe, v ktorom najstarší členovia mali najviac 25 rokov, sa pohybovali aristokratickí študenti a absolventi FAMU, ktorí hovorili zvláštou slovenčinou s ťahavým pražským prízvukom, oblečení do zbytkov armádnych uniforiem. Dodo Šimončič, Slávo Luther, Juraj Galvánek, Juraj Jakubisko…

Svojich filmových hrdinov označovali slovom beket. Neviem, či to malo niečo spoločné

so Samuelom Becketom - označovalo zvláštnych insitných ľudí, napoly bláznov a napoly nedospelé bytosti.

 

S režisérom Havettom som sa stretol hneď v prvý deň môjho nástupu do oddelenia výpravy štábu. Zavolal si ma k sebe, chvíľu hľadel do zeme, a potom mi ticho povedal -

 

…o dva dni budem potrebovať na placi slona”.

Netušil som vtedy ,kto ten malý muž so smutnými očami vlastne je. Havetta ma ešte chvíľu pozoroval a potom povedal: “…neviem, čo si v tejto chvíli presne myslíte…, ale pre istotu hovorím - aj vy mňa”. Nemyslel som si vtedy nič. Havetta sa otočil, odišiel a mňa ktosi odviedol do štábneho Roburu, v ktorom som strávil dva dni a jednu noc na cestách po celej republike. Na tretí deň skladali slona z vagóna na stanici v Piešťanoch.

R

Havettove dve vety si budem pamätať do smrti. Odštartovali ma do profesionálneho sveta filmu a neskôr televízie, v ktorej som strávil celý život.

 

V bratislavskej televízii som začal ako asistent produkcie, produkčný,

potom asistent réžie a kamery. Externe som si urobil vysokú školu, teóriu a vedu o umení na FFUK. Prvú samostatnú réžiu mi na popud režiséra Milana Vacha, zveril redaktor ČST Mojmír Groll - nenápadný, krehký muž s veľkými štvorcami okuliarov, ktorý netušil, že ma kedysi na základnej škole učil hudobnú výchovu, a ktorému sme všetci v triede hovorili “televízor”…

Obaja títo muži boli v mojom živote iba epizodickí a predsa sa stali strážnymi anjelmi mojich profesionálnych začiatkov. Vošli do môjho života nenápadne a tak isto nenápadne sa z môjho ďaľšieho života vytratili.

V živote som stretol už iba málo anjelov, ktorí otočili záhadné vektory môjho profesionálneho a ľudského bytia - priateteĺov a kolegov scenáristu Vojtecha Hrona, redaktora Gerharda Komoru, kameramana Jirka Fojtíka a krehkú, nádhernú bytosť, s ktorou sa mi - v tom čase - narodila prvá dcéra a za ňou postupne ďalšie dve. Jana vyzerala ako by práve vyšla z filmu Andreja Končalovského a jeho príbehov žien s ľahučkým dychom.

Redaktor Mojmír Groll prišiel za mnou deň po mojich štátniciach a ponúkol mi réžiu na filme Chopin - básnik klavíra. Nakrútil som ho a zostrihal za tri mesiace. Môj film, na moje prekvapenie, televízia nominovala na Festival dokumentárnych filmov o umení v Kroměřiži, kde dostal jednu z hlavných cien. Bola prvou cenou z ďalších niekoľko desiatok cien, ktoré moje štáby, pod mojim režijným vedením postupne pre RTVS získavali

na rôznych filmových festivaloch a podujatiach v Európe, Kanade a Japonsku.

Bratislavská televízia je mojou alma mater. Z latinčiny sa dajú tieto slová preložiť ako matka - živiteľka. To je síce pravda, ale moja alma mater mi dala oveľa viac -

množstvo režijných a kameramanských príležitostí, ktoré ma prinútili vnímať okolitý svet, porozumieť mu, a vytvárať filmové kompozície.

Kompozíciu - ako odbor výtvarný, študovala v Paríži výnimočná žena a maliarka Ester Martinčeková Šimerová. Narodila sa v roku 1909 a počas XX. storočia - prežila celý svoj dramatický život. Koncom XX. storočia, presne v roku 1999 som o nej nakrúcal dokumentárny film, ktorý považujem za milimetrové priblíženie sa k poetickej nádhere Godardovho filmu, ktorý ma zaklial pred tridsiatimi dvomi rokmi v kine Mier.

Na začiatku nakrúcania s pani Ester som bol nesvoj, lebo som dlho váhal nad

ú v o d n ou o t á z k ou r o z h o v o r u medzi mnou a touto noblesnou a tichou dámou. Pani Ester mi ponúkla červený sladkokyselý cukrík, posadila sa na stoličku, ja som sa pripravil a mohli sme začať. Zapol som kameru a napadla ma úplne iná otázka, akú som pani Ester mienil položiť. Poslal mi ju náhle niekto zhora - stala sa úvodnou a zároveň jedinou otázkou počas celého rozhovoru:

..pani Ester, prežila ste celé dvadsiate storočie… aké bolo..?

Ester sklonila hlavu, prešla do dimenzie, akú poznala len ona sama, chvíľu rozmýšľala

a povedala: Dvadsiate storočie ….to bol chaos… ktorý sprevádzal -

z r o d … niečoho…,

….žiadne storočie neprežilo toľko zmien filozofie, bytia a existencie…a zároveň pokusov uviesť to všetko do života…je to chaos… lenže všetko nové sa rodí v chaose,…neviem,… rozhodne si nemyslím, že je to koniec niečoho…

 

A začala plynulo rozprávať o veľkých a nebezpečných ideológiách, mýtoch a ilúziách zo začiatku dvadsiareho storočia, o tom ako vnímala oblohu tam, odkiaľ pochádzala - z podunajskej nížiny- kde bola obloha široká a voľná a bola nebom…,

o tom ako sa nútene presťahovala na Liptov, kde oblohu nebolo vidieť, lebo ju všade zakrývali vysoké stromy…a stala sa iba detailom krajiny…,

- a kde zistila, že liptovská krajina je krajinou gotickou, kde ľudia prežívajú iba vďaka legendám.

Legendám o hrdinoch, ktoré ľuďom z hôr pomáhajú žiť a pochopiť ich temný svet , svet bez priameho svetla, ktoré presvitá medzi stromami a bez sýtych farieb. Hovorila o tom, že ľudia na Slovensku majú k legendám a k poetizácii života sklon- dokážu z neho veľa vyťažíť, ak si nedajú zakryť zrak svojej intuície násilnými filozofiami…

 

Na konci rozhovoru 90 ročná pani Ester vo filme tíško hľadí do zeme a hovorí-…už nemám síl…mám predstavy - vo svojich snoch - ale pretože nemám silu na ich realizáciu, už to nemá zmysel…

Jej monológ trval presne 17 minút a 32 sekúnd. Keď skončil, triasla sa mi ruka, ktorou som obsluhoval optiku kamery, pretože som vedel, že som nakrútil najlepší rozhovor svojho života. Na konci snímania som už nevidel nič. Do očí sa mi nahrnula voda, ktorú ľudia vraj získali kedysi dávno v prehistorických moriach a kameru som zastavil iba po pamäti.

Pani Ester mi vo svojom monológu spontánne a ľahučko predviedla ako sa zo slov, viet, významov a myšlienok dá behom niekoľkých minút vytvoriť kompozícia vystihujúca pojem na aký slovenčina nemá slovo a preto si ho musím požičať z češtiny - je to slovo řád.

Slovenský “poriadok” nie je řád.

Řád je vlastnosťou kozmu.

Po rozhovore pani Ester vstala zo stoličky a išla po svoje malé vesmírne planétky, ktoré volala kameje.

Boli to ploché, hlinené alebo kamenné doštičky, z jednej i druhej strany výtvarne pojednané väčšinou citátom z básní Saint -John Persea, ktorého poéziu pani Ester milovala.

 

Prezeral som si kameu s textom básne starej 2600 rokov. Jej autorkou bola starogrécka lyrická poetka Sapfo z gréckeho ostrova Lesbos.

Tú báseň si pamätám dodnes:

…kolem voda z výše

kdoulových stromú větve

chladne šumí,

z kmitavých listú

spánek bezesný stéká…

 

Pani Ester ma tíško pozorovala a ja som sa jej spýtal aké sú to tie kdoulové stromy..

Sklonila hlavu, zobrala si kameju do ruky a povedala: mi -približne- toto -

neviem.....je to možno iba krásne slovo....ak by ľudia rozumeli všetkému, čo je okolo nich,

poézia by neexistovala …iba prezradené tajomstvá tohoto sveta.

Šťastie mi prialo a ja som natočil temnú výchricu nad liptovskými horami, ktorá tvorila tretí plán kompozície filmu. Druhý plán predstavovali nasnímané kameje a prvý rozhovor s pani Ester Šimerovou.

 

Olivier Eugéne Prosper Charles Messiaen bol hudobný skladateľ a ornitológ.. Hudobní skľadatelia by mali byť ornitológmi povinne.

Ornitológovia skúmajú bytosti, ktoré milóny rokov rozprávajú svoje myšlienky o sebe a prúdoch povetria okolo ich krídiel tak, že ich spievajú.

Messiaen nikdy vo svojom živote netušil, že jeho hudba sa sedem rokov po jeho smrti objaví v mojom filme o slovenskej umelkyni, s ktorou sa možno - kedysi -náhodne míňal kdesi na parížskom bulvári. Messiaenova hudobná poézia vytvorená v jeho “systéme obmedzených transpozícii” zliala všetky obrazové a zvukové prvky filmu do nenápadnej, čistej kompozície, ktorej hudobníci ako on, vravia - zváštna forma času.

 

Nikdy som nestrihal film s takým rešpektom a bázňou ako film o pani Ester.

Mal som pocit, že upravujem malý čistý diamant a bál som sa aby som nepoužil vedome, či nevedome filmový ornament narúšajúci jeho čistotu a krištalickú jednoduchosť.

Predstavoval som si, že film nestrihám ja , ale krehká, pani, ktorá sedí v kresle kdesi v Liptovskom Mikuláši a skúma staroegyptské zásady mravnosti a etiky, alebo číta básne Saint-John Persea.

 

Počas môjho života som nakrútil mnoho dokumentárnych filmov .

Film o Ester Šimerovej Šepoty farieb - odtiene slov bol v mojej tvorbe výnimočný.

Počas jeho snímania a strihu som zažil to, o čom môj priateľ a kolega Vojto Hron hovorieval ako o najväčšom dobrodružstve aké možno na tejto planéte zažiť-

dobrodružstvo poznania.

ŠEPOTY FARIEB - ODTIENE SLOV

námet a scenár : Emília Boldišová

kamera a réžia : Peter Gerža

STV - 1999

 

Režisér a kameraman Peter Gerža

(z pripravovanej knihy Myslenie režiséra)

 

 

Komentáre (0)