• 1416

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Peter Nôta: Keby média lepšie analyzovali “zmiznutie” novinára Rýpala, tak by tragické konce Kuciaka a Pejka možno neboli.

 

Novinári v súvislosti s kauzou Paľa Rýpala urobili viacero chýb. Udiali sa už pred jeho “zmiznutím”, ale najmä v období potom. Zhrniem to v niekoľkých bodoch.

Za dôležitý moment považujem, že manažmenty redakcií podceňujú aspekt, že žurnalistika je tvorivou prácou s psychickou náročnosťou, s čím súvisí veľmi často tzv. vyhorenosť. Znamená to, že novinári sa môžu dostať do fázy, že majú problém zistené fakty spracovať do žurnalistickej formy, ktorá sa v danej redakcii vyžaduje. Vyhorenosť neznamená neschopnosť, je to iba dôsledok vyčerpanosti mozgu. Priznať sa k vyhorenosti je veľmi ťažké, o to viac by vedúci pracovníci mali mať schopnosť u člena redakcie takúto fázu spoznať a vedieť mu pomôcť. Je to dôležité najmä pri novinároch, ktorý pracujú v investigatíve. Ak totiž novinári pracujú na kauzách, ktoré súvisia so zneužívaním verejných financií, tak sa nedá vylúčiť aj priame fyzické ohrozenie. Investigatívni novinári by mali prejsť školeniami ako vnímať okolie (kvôli možnému sledovaniu), ako reagovať na vydieranie, vyhrážanie, a iné život ohrozujúce nástrahy. Dôležitým momentom je nutnosť vyššieho stupňa zabezpečenia elektronických zariadení, to znamenaá pracovného počítača, laptopu a telefónu.

 

Predstavte si, že ste investigatívny novinár a riešite vraždy, korupciu, tunelovanie štátneho rozpočtu, podvody na DPH, spotrebných daniach, podvody s pozemkami a lesmi, nezákonnú ťažbu dreva, prepojenie mafie na vládu, premiéra, prokuratúru, generálneho prokurátora, súdy a elitné útvary polície…. Novinár je v takomto prípade neustále monitorovaný, vyhrážajú sa mu, telefonujú mu, podávajú na jeho osobu trestné oznámenia a žiadajú cez občianskoprávne spory vysoké odškodné za “poškodenie dobrého mena”. (To síce nemajú, lebo sú v spojení s mafiou, ale pri súčasnom stave v justícii, si “vedia” zabezpečiť na súde svoju pravdu.) Ak ešte navyše pracujete na živnosť a nemáte stáleho zamestnávateľa, tak vaša zraniteľnosť sa zvyšuje. Oveľa ľahšie ste napadnuteľný cez políciu, prokuratúru, súdy, mafiu, nájomných vrahov a pod. To logicky vyvoláva tlak na psychiku novinára.

Práve pre tieto nástrahy môže prísť tvorivá kríza. Takú fázu si nikto nechce priznať, nie ešte hovoriť o nej v redakcii. Skôr to riešite alkoholovým resetom, prípadne ešte horšie – drogami. Ak toto nespoznajú vedúci pracovníci redakcii, či kolegovia, začnete konať často v rozpore so zaužívanými životnými hodnotami. A na toto čakajú mafie, politici a Black PR agentúry. V takej chvíli sa objavia “zaručené” informácie, účelovo vypustené cez “platených novinárov”, kamarátov, dobre informovaných zdrojov. Do verejného priestoru sa dostáva klamstvo, ktoré na prvý pohľad vyznieva vierohodne. Prečo o tom píšem?

 

Chcem totiž popísať dni Paľovho života, ktoré predchádzali jeho nezvestnosti. Do súčasnosti o tomto období nikto nevedel. Vieme o tom iba ja, Ivetka Uhliariková-Rýpalová a Miroslav Miroslavko Bellan. Predchádzalo to rozhodnutiu v televízii Markíza, keď s Paľom ukončili spoluprácu. Pritom sa to začalo klasicky. Prišla informácia o tragédii v Novákoch. Keďže pre takýto typ udalosti mal Paľo plnú dôveru vedenia redakcie, logicky padla voľba na neho. Následné udalosti ukázali, že ak by niekto z vedenia redakcie bol v tých dňoch vedel, čo práve Paľo prežíval, určite by ho do Novák neposlal. Paľo po príchode do Novák začal mapovať situáciu. Snažil sa získať exkluzívne informácie a získať videomateriál. Štandardný postup televízneho reportéra. Lenže pri pohľade na tragédiu sa mu vynorili spomienky na vojenčinu. Jeho nočná mora, o ktorej vedelo len pár blízkych priateľov. Paľo bol totiž počas vojenčiny u výsadkárov. A tí boli v prípade leteckej, alebo inej veľkej nehody nasadeni na miesto činu. Paľo tomu hovoril “zberač ranených a mŕtvych”. Žiaľ, práve počas jeho vojenskej služby spadlo lietadlo. A práve jeho jednotka bola vyslaná na miesto nešťastia. Problém bol, že havarovalo lietadlo s chalanmi, ktorých poznal zo zoskokov. Paľo pri spomienkach vždy hovoril: “Neviem presne koľko ich bolo, no boli na kašu…” Zbieral kusy ľudí, hrče beztvarého mäsa....., svojich kamarátov. Za vykonanie špeciálnej úlohy dostal opušťák. Velitelia tomu hovorili psychická rekonvalescencia. Domov prišiel ako roztrasená troska. A prvé, čo uvidel, keď otvoril dvere v kuchyni - nakrájaných asi 50 kíl mäsa – práve u nich robili klobásy. Musel sa otočiť a šiel priamo do krčmy. A začal liať do seba alkohol.... Prišiel až keď boli klobásy v udiarni. Radšej vtedy zostal bývať tri dni u tety a uja, lebo doma to nešlo.

 

A teraz si uvedomme jeden zásadný fakt. Tento človek – Paľo Rýpal – bol poslaný ako reportér na miesto, kde sa mu vybavil tragický obraz z obdobia vojenskej služby. Nešiel s reportážou do práce, nedokázal to. Prišiel ku sestre Ivetke Uhliarikovej-Rýpalovej triezvy. Zložil si veci a šiel von za kamarátmi - zabudnúť… Vrátil sa nad ránom a potom už len spal a spal. Keď vstal, dal si kávu a cigaretu, zbalil sa a šup naspäť do Bratislavy! Do Bratislavy, kde ho čakali pred dvomi dňami. Čakali na exkluzívnu reportáž a on im ju nedal. Podľa ostatných zlyhal na plnej čiare.... A tu je problém. (Paľo sa neožral. Išiel za sestrou Ivetkou. On nemal dostatok síl urobiť tú reportáž). Pri investigatívnych reportéroch by vedenie redakcií nemalo konať unáhlene. Nemali by riešiť “problém” radikálne, to znamená vyhadzovom. Pretože….

Keby si v tom čase niekto položil otázku: Prečo sa toto deje s Paľom? Keby sa ho opýtali: Môžeme ti nejak pomôcť? Potrebuješ pomoc? Potrebuješ oddych? Možno by nabral odvahu a otvoril by svoju 13 komnatu a nie len ju a vysvetlil by svoj problém. Lenže takto sa ešte viac do seba uzavrel. Stalo sa to čo sa stalo. Paľo nechcel ukázať, kde je jeho slabina, keďže chodil k vraždám a mŕtvolám..... Bol predsa investigatívny novinár. Ako hovoril, “nemôžem ukázať svoju slabú stránku”. Keďže sme s Paľom v tom čase pripravovali otvorenie prvého mediálneho portálu a mediálnej agentúry, tak viem presne popísať, s čím sa Paľo potom stretával. Bolo to ohováranie o jeho neschopnosti. Nastalo obdobie, keď si nevedel nájsť prácu. Na konci mu už skoro nikto neveril a nikto mu nechcel požičať peniaze, ktorých mal stále menej a menej. Najviac ho bolelo to, že aj keď niekoho prosil o pomoc o prácu, odpoveď vedúcich redakcií bola vždy zamietavá. Každý si povedal, “prijmem ho a o tri mesiace ho budem musieť vyhodiť”. Toto sú vety ktoré investigatívnych novinárov keď sú v kríze najviac bolia. Ako mi hovoril Paľo, “Nedokážeš sa cez to preniesť.” Lenže ani tieto rany od kolegov, od vedenia redakcií nie je ten najväčší problém.

Najväčší problém je vtedy ak takýto investigatívny novinár akým Paľo Rýpal bol, má ešte stále dosť síl bojovať. Ak má ešte stále chuť robiť novinárčinu. A chce to celému Slovensku ukázať…. To bol hlavný dôvod prečo Paľo začal zháňať “horúce” témy, preto chcel otvoriť ten portál za každú cenu. Ako hovoril “Zvládneme to a budeme úspešní.” Až keď sa stratil a spätne som si pozrel témy na ktorých sme pracovali som si uvedomil, že si na seba nedával pozor. Prestal byť opatrný a to ho stálo život. Paľo sa prerátal v jednej veci. Nepočítal so zradou, nepočítal s Black PR, nepočítal s tým, že moc majú v rukách svine a chránia ich predajné politické prostitútky.

Tieto indície som si uvedomil aj ja až po cca dvoch týždňoch od jeho zmiznutia. A po niekoľkých mesiacoch som nadobudol presvedčenie, že ho zabili. Po roku som to vedel, lenže nikto mi neveril. Presne tak isto ako neverili Paľovi na konci jeho kariéry.

 

 

 

 

Komentáre (0)

Najobľúbenejšie komentáre