• 628

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Jana: DAJME STOP STRACHU PRI NÁSILÍ!

DAJME STOP STRACHU PRI NÁSILÍ!

  

Bolo aj na Vás páchané násilie? Vyhrážal sa vám niekedy niekto? Udrel vás priateľ alebo niekto iný? Ohrozoval Vás niekto? Hovorili ste o tom? Zdôverili ste sa blízkym? Riešili ste problém? Ak nie Prečo?

Poviem Vám Môj Príbeh… 

A tu prichádzame na bod, ktorý mnohým bráni ísť ďalej. STRACH. Silná brzda v riešení problémov v našich životoch.

Nebudem sa rozpisovať o tom čoho sa ženy boja, keď ide o to, aby riešili problém násilia páchanom na nich. Každá z Vás to dobre vie.

Ja Vám poviem svoj príbeh a moje prekonanie strachu.

Jeden pekný klasický večer som sa rozhodla ísť von po dlhšom čase so svojou najlepšou priateľkou. Išli sme do jedného nezaujímavého podniku na kávu. Večer plynul, rozhovor bol po čase pestrý a zaujímavý. V tom sa zjavil on. Nie ešte celkom on, ale jeho predskokan, ktorý mal za úlohu zistiť, či som v podniku naozaj ja, nakoľko moje auto stálo zaparkované pred dverami.

Predskokan sa ironicky pousmial a odišiel z podniku von. O krátku chvíľu sa vrátili obaja spolu s nasadenými poloúškľabmi na tých falošných tvárach. Predskokan, ktorého som poznala snáď od škôlky a v hlavnej úlohe môj ex-priateľ, ktorého som v tom čase poznala asi tak 6 rokov a minimálne 3 roky sme už netvorili pár. Sadli si teda oproti nám a neustále rušili našu konverzáciu nejakými hlúpymi narážkami.

Ja som sa snažila si to nevšímať. Keď som práve nehovorila niečo iné kamarátke, tak som im aj odpovedala, v rámci slušnosti aby som nebola ja tá, kto vyhrotí situáciu.

Čas plynul, káva a nealko nápoje zmizli i z dna pohárov a tak sme sa rozhodli pre odchod.  Samozrejme dva úškľaby nás nasledovali s ironickými poznámkami. Tušila som síce už vtedy, že tak rýchlo sa ich v ten večer nezbavím, no nenapadlo by ma, kam až tento večer bude smerovať.

Šla som kamarátku zaviezť domov, nakoľko už bolo veľa hodín a blížila sa noc. To, že ma celou cestou sprevádzali telefonáty, smsky, vlastne aj dva úškľaby za mnou v aute, ani nejdem rozpisovať.

Keď som kamarátku vykladala, na chvíľu sa odlepili odo mňa, nakoľko by bolo dosť hlúpe aby išli za mnou aj pred jej dom. Keď som autom opúšťala obec, z ktorej kamarátka pochádza, opäť sa na mňa nalepilo jeho veľké drahé auto.

Prenasledoval ma celý čas až domov. Cesta za bežných okolností trvá asi tak 15 minút, no mne táto cesta pripadala nekonečná! Koľko naozaj trvala si už ani nepamätám.

Nebavilo ho len tak nečinne sa za mnou viezť a tak mi začal svietiť diaľkovými svetlami zozadu do auta. Nakoľko jeho auto je oveľa väčšie, nepomohlo mi ani sklopenie vnútorného spätného zrkadla. Osvetloval ma zo všetkých strán. Keď videl, že nijakým spôsobom nereagujem a spokojne sa veziem ďalej podišiel autom na moju úroveň z ľavej strany, takže sa nachádzal v pruhu, ktorý je určený na obiehanie. A tu začala tá hrozná, nebezpečná situácia.

Prudko strhol volant akoby šiel do mňa naraziť. Predstavte si, že ide vedľa vás auto, ktoré vás chce predbehnúť a tu zrazu akoby šofér zaspal, auto mieri do vášho auta. Predpokladáme, že jeho cieľom bolo vyvolať vo mne strach a obavy ako neskúsenej vodičke, čo by malo za následok strhnutie volantu do pravej strany, teda k zvodidlám. )(Podotknem detail, že šofér tohto vozidla bol autocrossový pretekár a teda veľmi dobre vedel čo v danej situácii robí. )

Zľakla som sa. V tej chvíli sa mi v hlave nesmiernym tempom vírili myšlienky a rôzne situácie, ktoré mohli nastať. A tak som v duchu spomalila. Uvedomila som si i  v tejto psychicky náročnej situácii, že jeho cieľom je ma vyľakať. Zrejme chcel aby som mala autonehodu. On by sa vyparil z miesta činu a nebolo by ho. To, že nehodu zavinil on, by bolo teda nedokázateľné.

A tak mi neostávalo nič iné, ako to ustáť. V duchu som si hovorila ,, chce aby si strhla volant, nepozeraj sa do ľava, drž pevne volant a choď rovno, každú chvíľu budeš doma”.

Zmierená s tým, že v tú noc domov možno ani neprídem, že spôsobím škodu sebe aj autu som pokračovala v zachovaní kľudu a začala som rozmýšľať: ,, Havaruješ tak či tak, buď do teba naozaj napáli a budeš mať oškreté auto a tak teda aj dôkaz, alebo havaruješ len preto, že strhneš volant ale stále je šanca, že to ustojíš”.

 

Poviem vám, bolo neskutočne ťažké sa sústrediť na cestu a nie na auto, ktoré počas celého môjho rozmýšľania na mňa zaútočilo niekoľko krát. Popri tomto všetkom som stihla telefonicky kontaktovať svojho vtedajšieho priateľa o situácii a požiadala ho aby ma prišiel čakať pred môj dom. ( Vtedy som ešte nevedela, že tam neprídem).

Či sa Úškľabok v tejto situácii stále ironicky šklabil, je neznáme. To som už počas tejto cesty nedokázala zistiť.

Keď nefungovalo vytláčanie vozidla z bočnej strany, pokúsil sa ma blokovať odpredu, a teda brzdiť tesne predo mnou z vyššej rýchlosti na veľmi nízku.

Predpokladám, že chcel dosiahnuť aby som ho predbehla a teda by mohol zaútočiť z opačnej strany. Spomaloval ma, blokoval, brzdil, vytláčal. Keď pred výjazdom z diaľnice zastavil, tak som zas začala v duchu rozmýšľať: ,, chce aby si ho predbehla, zaútočí potom, počkaj, chce stáť, nech stojí ” a tak som zapla výstražné pre prípad, že by išlo nejaké auto vysokou rýchlosťou, predsa nikto neráta s tým, že takéto čosi sa na diaľniciach stáva.

Keď sme sa pomalým tempom odplazili ( asi aj had by tých pár metrov prešiel rýchlejšie ako my) priamo na zjazd, ktorý mal spád dolu kopcom, cítila som sa už o čosi bezpečnejšie nakoľko som už nebola ďaleko od domu. Dolu pod zjazdom ma mal čakať vtedajší priateľ, ktorého som informovala o tom, že domov asi tak skoro neprídem.

Na zjazde z diaľnice sme opäť stáli. Tento krát Úškľabok vystúpil z auta, s tým istým výrazom aký mal v kaviarni. Zrejme mal radosť z toho, že ma nevedno z akého dôvodu dostáva do úzkych. Pomalým krokom pristupoval k môjmu vozidlu. Otvorila som okno a on sa chcel rozprávať neviem dodnes o čom. Proste ho štvalo ako každého psychopata, ktorý má potrebu niekým manipulovať, že mnou už manipulovať nikdy nebude. Keď som zbadala, že úškľab v jeho tvári už nie je typickým úškľabom, ale úškľabom zmiešaným s miernym strachom a zároveň agresivitou, ktorú som u neho za 6 rokov nikdy nespozorovala- ZAČALA SOM SA BÁŤ! Až teraz, som si začala uvedomovať vážnosť situácie. Je tesne pred polnocou, vy sa chcete v kľude vrátiť domov a nejde to. Môj vtedajší priateľ tam ešte nebol, čas plynul a ja som sa bála.

Zbadal, že po diaľnici ide nejaké auto a tak zaváhal, či by sa nemal ísť odstúpiť. Využila som zlomok sekundy jeho váhania a dupla na plyn a letela dolu pod zjazd, kde už ma mala čakať moja vtedajšia záchrana. Nasledovalo jeho prudké nasadnutie do auta, dupnutie na plyn a predbehnutie môjho vozidla. A keď ma už teda predbehol a videl, že je šanca, že mu zo zjazdu ujdem, prudko zabrzdil a doslova ,,na fleku zašmykoval” predo mnou. Agresívny, s nepríčetným pohľadom vyletel z auta a cez to otvorené okno ma začal škrtiť. Trvalo to krátko, kým zvrchu zo zjazdu, z opačnej strany ako som čakala prišiel môj vtedajší priateľ. Úškľabok sa zľakol, uvoľnil ruky, pustil ich z môjho krku a išiel do svojho auta, posunul sa na kraj aby uvoľnil cestu idúcemu vozidlu. To však netušil, že som si stihla zaobstarať pomoc počas tej hroznej jazdy. A tak nakoniec, keď videl, že vozidlo zastalo pri tom mojom, sa pomaly otočil, diaľkovými svetlami zasvietil na auto môjho vtedajšieho priateľa, skontroloval ŠPZ značku, napísal výhražnú sms, v zmysle, že sme ešte neskončili a že sa ešte uvidíme. Dupol na plyn a zmizol. Kde bol Úškľab 2 celý ten čas? S ním v aute. Ako tichý svedok.

A v tom to prišlo. Adrenalín ma držal celý čas pri zmysloch. Keď som sa ocitla v bezpečí,  zachvátila ma panika, plač, roztriaslo ma, nedalo sa mi nadýchnuť, pociťovala som na hrudi tlak, bála som sa, nerozumela som tomu, nevidela som pred seba. Odšoférovala som to ešte domov. Doma sa mi podlomili kolená a nemohla som ani slovko vydať zo seba okrem hlasných vzlykov. Utrpela som vážny post-traumatický šok.

Ešte sa vrátim k tomu škrteniu. Nikdy predtým mi nijako fyzicky neublížil. Naozaj som toto nečakala. Prečo som mala otvorené okno ? Lebo som nečakala, že tento človek mi môže ublížiť. A keď som teda potom využila situáciu aby som mu unikla naozaj som nestíhala pri tom aj okno zatvárať. Ako dlho škrtenie trvalo sa ma pýtali dookola aj na polícii- NEVIEM na túto otázku odpovedať. Bola som v šoku. Zrejme to trvalo krátko, okrem miernej bolesti v krku, ako si dnes po minimálne ročnom odstupe spomínam  mi nebolo nič.

V tú noc sme ešte podali trestné oznámenie. Musela som proste nabrať silu. Môže ubližovať ďalej. Uvedomila som si, že tento človek je nebezpečný a nevyspytateľný.

A tak začal kolobeh výpovedí, sedení, spoločných konfrontácií. Musela som s ním sedieť osobne tvárou v tvár pri jednom stole. Odpovedať na otázky poroty ba dokonca aj jeho. Ako to celé dopadlo, je na ďalší dlhý príbeh. Oficiálne nijako, bez dôkazov… ale ja žijem šťastne a Úškľabok sa snaží otravovať životy v mojom okolí, no už nie ten môj!!! 

Poviem Vám, že som sa hrozne bála o svoj život, o rodinu o čokoľvek. Ale niečo mi vravelo, že nesmiem dovoliť, aby mne, mojej rodine alebo iným ženám niekto takýto ubližoval a že musím konať!

Tak teda ženy! Nič sa mi nestalo… po nekonečných vyhrážkach som stále šťastná.

NEBOJTE SA! DAJTE STOP STRACHU VO VAŠICH ŽIVOTOCH!

KONAJTE! KAŽDÝ MÁ PRÁVO BYŤ ŠŤASTNÝ A SLOBODNÝ!

Komentáre (0)

Najobľúbenejšie komentáre