• 1615

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Peter Nôta: NKÚ začal kontrolu v RTVS, nájdu niečo?

NKÚ začal kontrolu v RTVS

 

Okolo RTVS začali politické tančeky. Či sú oprávnené alebo nie sa dozvieme neskôr. O podozreniach som písal v predchádzajúcich blogoch. Teraz sa pozrieme na fakty, ktoré sa mi podarilo získať aj vďaka predchádzajúcim blogom.

 

Na čo by sa NKÚ malo v prvom rade sústrediť? Tých liniek je viac.

Ale ešte predtým, ako sa pustíme do investigatívy, si vysvetlime ako sa politicky ovláda RTVS a čo to komu prináša. Na úvod musím konštatovať, že STV a neskôr RTVS bola vždy v područí politických elít. Rozhodovali o manažmente a ten mal možnosť narábať za “určitých podmienok” s koncesionárskymi – čiže verejnými zdrojmi. Kontrola sa nekonala, ak televízia fungovala v rámci dohôd. A tak sa za dvadsať rokov vytvorili štruktúry cca 5 veľkých producentských spoločností, ktoré ovládli biznis s verejnými zdrojmi. A to vrátane fondov, vytvorených na podporu audiovizuálnej tvorby. Čiže, ak sa chcete presadiť, ste štátom donútený odovzdať svoje dielo do rúk vláde blízkeho producenta a ten za váš nápad zinkasuje milióny eur. Ak ste maličký producent, tak zo štátu “nevytlačíte” viac ako 300 tisíc, pričom vláde blízky producent cez verejnoprávne fondy a médiá získá niekoľko miliónov Eur ročne. Bavíme sa o hodnote 3 milióny eur a viac. Aby som bol konkrétny, ak ste začínajúci producent, nezískate na vývoj filmu viac ako cca 20 000 eur, kým vláde blízky producent dostane na vývoj aj 700 tisíc eur. Ak ste malý producent a máte to šťastie, že získate grant tak dostanete maximálne 300 tisíc Eur na celý film. Ale ak ste vládou chránený producent, tak získate aj s dodatkami vyše million eur a ku tomu ešte máte otvorený účet v RTVS. Čiže získate aj dva milióny eur na rovnako náročný projekt. Len je papierovo lepšie spracovaný a tým pádom v žargóne “spiatočiek” je to pomyselné zlaté vajce. Táto schema je “prepojená nádoba.” Preto sa vráťme ku kontrole NKÚ v RTVS a na čo by sa mali zamerať.

 

Ak neprší, nech aspoň kvapká

 

Ak si porovnáte ceny prenájmov technológií pre RTVS a súkromných televízií zistíte, že spoločnosť XY prenajíma televíznu technológiu (jazda, Jimi Jib a steadycam) na deň pre seriál TV Markíza za 200 Eur na deň. Tá istá spoločnosť potom o rok neskôr prenajíma iba steadycam za 1 150 Eur na deň pre RTVS. Je nutné podotknúť, že v tejto cene je už aj technik a operátor. Lenže rozdiel je aj v cenách technikov. Kým technici (sú faktúrovaní traja) pre RTVS stoja 130 eur na osobu a deň, v prípade TV Markíza je ich denné nasadenie - hlavný grip 110 eur na deň a pomocný grip 80 eur na deň. Rozdiel pri dennom prenájme činí 600 eur. Pri externých pracovníkoch je denný rozdiel 70 Eur na deň. Pri zvukových setoch je to tiež podobné. Denný prenájom je pre súkromnú spoločnosť 130 eur na deň, kým pre RTVS sa prenajíma každá položka zvlášť, čím je cenový rozdiel aj 150 eur. Ak by sme išli takto položku po položke zistíte, že v prípade kamier a príslušenstva je rozdiel 160 eur, strižní 200 eur a tak ďalej. čiže za jeden natáčací deň sa takto premrhá aj viac ako tisíc eur. Porovnanie píšem preto, lebo napríklad ČT, ale aj Švajčiarska verejnoprávna televízia má cenník technológiíí a viac za ne nezaplatí. A tak napríklad slovenská spoločnosť pre RTVS ponúkla pri koprodukčnom seriáli Kriminálka 5.C vozík Panther za 250 eur na deň, tak ČT ten istý vozík prenajala za 100 eur na deň /mám to podložené svedectvom/. Čím ušetrila pre českého koncesionára 150 eur každý deň. V prípade sto natáčacích dní sa jedná o 15 000 eur! A takýchto príkladov, ktoré som objavil, je veľmi veľa.

 

Keď sa už zdroje vylievajú vedrami

 

Sem by sme mohli dať rôzne dodatky. Sú to finančné zdroje, ktoré z rôznych “objektívnych príčin” vznikli pri realizácii audiovizuálneho diela. Tu je nutné upozorniť, že ak akákoľvek televízia alebo investor vstupuje do produkcie, žiada producenta o presný rozpočet aj s rizikom počasia, kde sa dáva cca 15% tolerancia kvôli zlému počasiu. Preto sa akýkoľvek projekt, skôr než sa začne vyrábať, dôkladne preklepne odborníkmi. Skôr ako dôjde ku realizácii napríklad filmu alebo seriálu, musí sa presne určiť, koľko natáčacích dní sa bude točiť, koľko je nutné na ktoré položky vynaložiť finančných prostriedkov. Toto sa už robilo aj za komunizmu a aj tam sa dodržiavali pravidlá. Tunel spočíva v jednoduchej schéme: nedokáže sa presne stanoviť rozpočet a veľakrát sa pristupuje ku dodatkom v zmluvách, ktoré sa veselo vyplácajú, bez toho, že by to prešlo dôslednou kontrolou. Dal som si tú námahu a overil som si ako napríklad funguje financovanie seriálov a filmov v takom Turecku. Predstavte si, aj tam musíte mať presný rozpočet, ktorý vedenie televízie schvaľuje a ak producent minie rozpočet skôr, tak si musí peniaze zohnať na dokončenie sám. Ináč mu za daný film, serial, či zábavný formát nezaplatia. Čiže má stratu. V prípade zábavy to majú v Turecku nastavené tak, že podpíšu zmluvu, ktorá je priamo viazaná na sledovanosť. Čiže, ak producent predá televízii produkt s 10% podielom na trhu, dostane za diel napríklad 100 tisíc eur. Ak má ale sledovanosť iba 5%, dostane už iba 40 tisíc eur a dostáva sa do straty. Ak má ale sledovanosť 20%, dostane za jeden diel aj 250 tisíc. Čiže producent je priamo zapojený do konkurenčného boja a nesie zodpovednosť za danú reláciu, seriál. Dôvod, prečo Vám to píšem, je jednoduchý. Chcem ukázať, že štát ako napríklad Švajčiarsko, Česká republika, Turecko má presne stanovené ceny a nemôže si ich nikto vyratúvať od brucha – teda od toho akú spiatočku dáva, respektíve preberá.

 

Keď sa otvoria vráta na hrádzi a prelievajú sa hektolitre EUR za sekundu

 

Do tejto skupiny môžem zaradiť licencované športovné prenosy (ich cena je cca 15 500 eur za jeden zápas), licencované zábavné programy (60 tisíc eur) a priame prenosy. Kým si RTVS robila zápasy vo vlastnej produkcii, tak dokázala vyrobiť jeden prenos na veľkom prenosovom voze za cca 5 500 eur. Upozorňujem, že RTVS má dva prenosové vozy a ak by kúpili ešte jeden nový voz a prijali zamestnanvcov na dvojsmenné prevádzky, dokázali by využívať prenosovú techniku denne a náklady by tak znížili na minimum. Do toho by si prenajímali záznamové vozy od 1 200 eur po 3 500 eur na deň. Takto to robia v ČT ale aj vo Švajčiarsku. Čiže za 15 500 eur dokážu vyrobiť až 4 priame prenosy. Kým RTVS - 4 priame prenosy vyjdú podľa našich prepočtov až na 62 000 eur. Rozdiel je 56 500 eur pri 4 zápasoch. Ak si vezmete kalkulačku a vynásobíte počet zápasov zistíte, že sa jedná o obrovskú sumu peňazí. To isté platí pri seriáloch a filmoch, ktoré produkujú súkromné TV spoločnosti a štátna televízia. Rozdiel pri jednej časti seriálu je aj 250 tisíc eur. Pri filmoch sa dostávame ku čiastkam aj vyše milióna eur.

Posledná položka ostávajú priame prenosy. Tu je veľa neznámych. Neviem presne určiť, kto čo financuje pri týchto projektoch. Uvediem príklad. Pamätáte si na kauzu agentúry Evka a naše predsedníctvo v EÚ. Vieme o nej len to, že to bolo predražené. Ale teraz si skúste predstaviť, že štát zaplatil v tejto akcii všetko. To znamená – priestory, scenár, umelcov, technické vybavenie, obsluhujúci personál a kreatívnych pracovníkov. Čiže agentúra dostane zaplatené za celý program. Do toho vstupuje televízia, ktorá väčšinou podpíše zmluvu s externým producentom a vyplatí mu za prenos cca 120 až 150 tisíc. Producent argumentuje tým, že technológie, zmluva s umelcami, scenár, réžia, umeleckí pracovníci a prenosový voz toľko stoja. Lenže niečo tu nesedí. Pretože veľmi často je prenosový voz z RTVS. Ak je akcia štátna, tak vláda alebo ministerstvo vyplatí agentúre celý program. Čiže producent dostane všetko zadarmo a ostáva mu už len objednať jazdu a Jimi Jib a steadycam a televízny štáb. A na toto mu bez problémov stačí 25 tisíc. Ak ale samozrejme musí uhradiť celú produkciu aj s prenosovým vozom, tak potom sa dostanete na sumu cca 75 tisíc až 100 tisíc eur.

Tých možností ako to môže NKÚ skontrolovať je veľa. Potrebuje ku tomu len osloviť súkromných dodávateľov technológii a poprosiť ich o cenovú ponuku. Zároveň je pri každom prípade nutné urobiť finančný audit nielen prostriedkov z RTVS, ale aj z AVF a zahraničných koproducentov. Až potom sa dostanú ku záverečnému rozpočtu a ten porovnať či naozaj boli všetky finančné prostriedky využite a nie zneužité. Pri priamych prenosoch je nutné overiť, čo všetko pri prenose finacoval objednávateľ a čo bolo preplatené a či náhodou neboli niektoré položky zaplatené dva až trikrát. V prípade licencovaných formátov je dôležité zistiť, koľko častí sa vyrába denne a to porovnať s vyplatenými položkami. Lebo ak napríklad natočíte za deň 5 dielov zábavného programu a za technológie a štáb platíte pri každom dieli zvlášť, tak výrobu preplatíte v tomto prípade štvornásobne.

 

Národný Kontrolný Úrad má teraz jedinečnú možnosť nazrieť do zákulisia slovenskej kultúry a TV biznisu a informovať verejnosť o tom, či sa verejné financie tunelujú alebo nie. Ak áno, potom už do daného biznisu musí vstúpiť polícia a musí vyvodiť konkrétnu zodpovednosť.

Komentáre (0)

Najobľúbenejšie komentáre