• 1268

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Anabela Žigová: USA na doma

USA na doma

    Horúce politické debaty o Amerike sa týkajú celého sveta a, samozrejme, aj nás na Slovensku. Ťažko porovnávať, no reálne obavy o budúcnosť demokracií, kam patríme, sú namieste.

Ako umelec a filmár, ktorý si politiku a názory v rámci možností overí na vlastnej koži, sa o to, čo som si z USA vzala, a o pár filmových a knižných tipov chcem podeliť. Mala som jednak šťastie, ale aj vytrvalosť sa na vlastnú päsť počas štúdií vo Francúzsku a neskôr v New Yorku osamostatniť. Je to náročný proces – ako časovo, tak emočne. A nechajme radšej bokom finančnú investíciu pre človeka, čo odišiel z postkomunistického sveta a bez „zichrov“.

Dnes, po takmer pätnástich rokoch v New Yorku, mám dve občianstva. Zložila som dve prísahy vernosti, dvom krajinám – keďže som slovenské občianstvo tým americkým stratila a znovu ho získala späť. Spomínam to aj preto, že krajan, Slovák, si v týchto dňoch možno aj povie: „Fúha, niet ti čo závidieť.“ V tom modrom americkom pase je krátka vetička, sú to iba tri slová: We the People – my, ľudia. Ľudia a ich osobná sloboda ma v Amerike fascinovali, odkedy som vkročila do New Yorku. K tomu sa ešte vrátim.

Mám však jedno malé špinavé tajomstvo: ako pomerne čerstvá Američanka a liberálka som v USA nevolila. V roku 2016 som volila Bernieho Sandersa a Hillary Clinton. Kamarát Bob, volič Donalda Trumpa, to chvíľu taktne obchádzal mlčaním. Texasan a vietnamský veterán ma zvykne predstaviť slovami: „Anabela je síce liberálka, ale je fajn.“ Počas volebnej noci sme sedeli v Prahe na Zoome a Bob mi pogratuloval k filantropickému daru významného podporovateľa ľudských práv z Kanady. „Na umenie sa v týchto ťažkých časoch tuším zháňa ťažšie než na trestancov, čo vyjdú z basy. Len dúfam, že s tým, že si nevolila, si sa pochválila až po tom, ako ti peniaze pípli na účet.“

Žartík som preglgla. (Trumpove čísla v tom momente už aj tak, chvalabohu, klesali, Bob mal dôvod trochu sa opustiť. Nerobila som kiš-kiš.) Pre konzervatívcov a republikánov sú liberáli a demokrati tliachači, ktorí sú schopní násilia, úskokov a podrazov kvôli nekonzistentným ideám, ktoré fanaticky obhajujú. V takej diskusii padne často meno Sartre a ruské gulagy, kde pošla väčšina ruských elít a intelektuálov. A predvojnové Nemecko.

Príklad zraneného dieťaťa, odmietnutého vlastnou rodinou (či už pre homosexualitu, transrodovosť, alebo skrátka dieťa, ktoré sa ocitne v pozícii nechcenej čiernej ovce), by bol ďalšou možnou cestou k hlbšiemu pochopeniu istého zápalu vo vnútri kultúrnych vojen. Toho, že mnohé utopické a vzletné idey často vychádzajú zo zranenia, ktoré veľakrát vzniká ešte v útlom detstve. Nielen z komfortu, ktorý odpája od reality a drží vo falošnom bezpečí – a úletom z toho je revolúcia. No nie je iba „privilégiom” liberálov, že keď sa čertia, tak toxicky škodia ako zákerné malé deti. Samotný neurosystém sociálnych sietí dnes dokáže takto našu vlastnú psychológiu podchytiť a obrátiť proti nám samotným. Tomuto výskumu sa venuje nielen dvojdielny film Facebook Dilemma, ale napríklad aj izraelsko-francúzsky výskumník a hacker Moran Cerf. Viete, čo hovorí? Že 90 % celého toho hacku na našom vedomí a pozornosti stojí na ľudskom faktore. Ak niekto chce hacknúť systém, musí niekomu podhodiť USB kľúč, ktorý zvedavec sám vsunie do počítača.

No. A v kontexte toho, čo sa dnes melie v digitále, to bol od Boba vlastne milý žart: nevďačná, nová Američanka, ktorej vlastenectvo takto rýchlo opadlo. Bob totiž aj tento rok osobne odletel z Prahy a počas Covidu19 to v Texase opäť hodil svojmu Donaldovi. To, že som nevolila, bolo však, naopak, vedomé a veľmi ťažké rozhodnutie. A asi by som si ho nelajsla, keby som bola v New Yorku. Nemala by som emočný odstup a volila by som proti Trumpovi.

Nevolenie v takých rozhodujúcich amerických voľbách je nutné trochu objasniť, aby nevzniklo nedorozumenie. Na prelome 2000/2001 zažiť Apple, kam som doletela z elitnej školy Beaux Arts de Paris, a v rozlete internetových biznisov, predčilo moju fascináciu New Yorkom. Najmä ľudia. Vďaka nezištnej podpore som mohla zrealizovať prvé krátke filmy a stretla Bena Barenholtza, ktorý ma naučil to, čo filmár potrebuje vedieť (napríklad pozrieť si jeden film aj stokrát a nenechať si zasahovať do diela). Kým spolužiaci z Paríža dostávali z francúzskej ambasády tri tisícky vreckové na ruku na svoje prvé sólo shows, samostatné výstavy v galériách Chelsea, ja som si vytvorila v časoch, keď po tých vernisážach a kluboch chodili mnohí pánkovia typu Harvey Weinstein, vlastnú umeleckú a filmovú prax, na základe ktorej som ako „Alien of extraordinary ability” dostala najprv zelenú kartu a potom aj americké občianstvo. Keď dnes bojujeme o základné práva slovenskej kultúrnej sféry počas krízy Covidu, príde mi to trochu šialené, že som tam vďaka ľuďom, ktorých som stretla a ktorí podporili moje projekty, dokázala čosi také vzácne. Tvrdo odpracovaná cesta by nebola možná bez pevných, kultivovaných ľudí, ktorí ma podporili aj finančne, a bez vyžadovania „praktického využitia” pomoci. Bola som braná ako jedna z nich – a na základe toho, čo prinášam. Bez toho, aby som kohokoľvek poznala. Hendikep Východoeurópana, ktorý nás, myslím, dodnes dobieha aj na Slovensku, bol na prvý pohľad neviditeľný: som biela, a preto mám mať v Amerike navrch. Hm.

Tak som zdroje a pozornosť kolegov zo School of Visual Arts nasmerovala na témy gangov v španielskom Harleme. Ben ma odtiaľ neťahal naspäť do „bieleho sveta”, naopak: keď môj krátky film premiéroval na Tribeca Film Festivale, vybavil mi u sponzora NYU Tisch School of the Arts štipko, aby som sa do skúmania socio-ekonomických a rasových rozdielov tzv. amerického geta mohla ponoriť naplno. A odletieť na otočku do Portorika, čo je z New Yorku na skok. To človek nasadne na metro, potom na lietadlo a ešte v ten deň sa ponára hlbšie, ale rovno v mori bývalej Napalm base, ktorú po sebe na Vieques zanechala armáda.

Politickú pozíciu je, v rámci možností, skutočne ideálne nasávať priamo zo zdroja a utvárať si ju na základe skúsenosti. Multikulturalita a otvorenosť New Yorku. Neexistujúce „židovské spiknutie” a skutočná podpora umenia, kultúry a vzdelávania.

To, čo dnes z USA vidíme v médiách, boli už vtedy – síce neviditeľné a ťažko popísateľné – bariéry. Rasové a socio-ekonomické rozdiely, ktoré prekračovať bolo nepísaným tabu. Ak si biela, nemáš sa čo vyjadrovať k otázkam Afroameričanov. Ani latino komunity. A to komplikované socio-ekonomické a kultúrne delenie sa dnes, v priamom prenose a v kombinácii s digitálom, prehlbuje do tragickej hĺbky, ktorá má dopad na ľudské životy. Ako očný klam, ktorý karikuje ľudské bytosti a splošťuje ich jedinečné osudy do akýchsi skratiek. Si žena, #metoo. No tento trend nereprezentuje, slovami Ayan Hirsi Ali, aj násilie na ženách v moslimských komunitách a genitálnu mutiláciu alebo nútené svadby ešte neplnoletých dievčat. Znásilnenia farmármi na mexickej hranici. Tento hashtag sa týka predovšetkým istej vrstvy žien v médiách, politike, Hollywoode a takto je exportovaný aj k nám domov.

Keď to v New Yorku v roku 2008 začalo všetko ekonomicky haprovať, to už sme videli film Enron, ktorý dokumentuje jednu z obrovských schém korupcie. Bolo po 11. 9., páde dvojičiek, a po invázii Iraku, ktorú konfrontujú filmy Taxi to the Dark Side a No end in sight. Prebiehalo sledovanie amerických občanov cez PRISM. To sa spätne preukazuje ako ťažká nadpráca amerických tajných služieb. Na boj proti terorizmu nebolo zďaleka nutné v takom rozsahu realizovať celoplošné špehovanie súkromia vlastných občanov. Odborníci zo sociológie a psychológie v Center on Terrorism, John Jay College of Criminal Justice CUNY, kam som medzičasom s prácou o gangoch dokvitla ako poslucháčka Visiting Scholar, hovorili o tom, aké jednoduché je sledovať tých, čo nosia pri sebe svoj telefón. Nato nám telefón slúži, však? O tom, čo sa v USA v tom čase dialo, je film Citizen 4. A na nemecký film o tajnej polícii v komunizme, The Lives of Others, Životy druhých, stáli pred kinami celé týždne ľudia v radoch.

Toto bezprecedentné zasahovanie do súkromia vlastných ľudí má dnes dôsledky, ktorých dopad sa dá len ťažko odhadnúť. (V Capitole bol napríklad nasadený kontroverzný systém AI Clearview, ktorý ťahá súkromné dáta z internetu.)

V roku 2016 som už bola v Prahe a mala za sebou vlastný film o sledovaní ľudí u nás doma, za komunizmu. Salto mortale o spise ŠtB v mojej rodine a lekcia pre súčasnosť o tom, že vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou má význam pre budúcnosť. (Nie je to vôbec maličkosť, že sa mi po pár rokoch mama za ten film úprimne poďakovala. Napriek tomu, že som vedome prekročila hranice súkromia mojej rodiny.) Po voľbách v USA sme pre DOX v Prahe urobili online diskusiu medzi voličom Trumpa, liberálom a nezávislou voličkou, ktorí volili Bernieho a Hillary. Štartom k diskusii bol film HyperNormalisation. Nastavila som to zhruba takto: poďme sa rozprávať tak, aby sme sa nepozabíjali. Fakt, že voľby vyhral Donald Trump, bol signálom k sebareflexii vo vlastných radoch. Nielen k štúdiu Cambridge Analytica a filmu The Great Hack. Vlastne to nemalo až tak veľa s Trumpom, ale omnoho viac s vedomím, že najpevnejšia cesta je tá, ktorá sa overuje autenticky, nenásilne v dialógu s iným názorom. Pevnosť presvedčenia je slabá, ak musí byť vynucovaná, a skutočný dialóg obohacuje. Často sa toho nedozviem toľko vo vlastnej bubline, ako od ľudí, ktorých na začiatku vlastne ani nechcem počuť, no postupne sa prehryzieme k dialógu. Otvorenosť vypaľuje rybník konšpiráciám, dohadom, kuloárovým klebetám a jej základom je osobnostná zrelosť. Vyžaduje si to úctu voči druhej strane a trpezlivosť. Dokázať sa pohádať tak, aby sa nikto brutálne neurazil. Skutočná autorita hovorí pravdu. A ak sa emočne nezhodujeme, poďme za tú zónu komfortu, neostávajme urazení a, preboha, nesnovajme pomsty, ktoré ničia kariéry a stabilitu druhých. Bob Boudreaux je dnes môj dobrý kamarát. Dodržiavame istý pakt neútočenia a viac než politické idey sú medzi nami úcta a priateľstvo. A klasicky americké dodržiavanie dohôd: slovo, ktoré dám, platí. Niekoľko rokov si tento luxus skutočného dialógu kultivujeme. Je to totiž úplný základ, o ktorý sa nesmieme nechať obrať. Toto vieme aj z deradikalizácie, že cesta späť je návrat ku koreňu problému a rozmotanie klbka pocitov v samotnej podstate traumy. Áno, je to nákladný a dlhodobý proces, akási individuálna či celospoločenská terapia. Silná kultúra zvolí túto cestu a investíciu do seba. Je to totiž spoľahlivý a trvácny spôsob, aj pre celú krajinu. Jej vlastný, úprimne spracovaný a prerozprávaný príbeh. Nemusíme rovno vzývať represívne opatrenia alebo sexi revolúciu ako chirurgické riešenie narcistického zranenia celej kultúry a útlaku, ako sa trafil do čierneho Frantz Fanon. My v bývalom Československu môžme svoju nenásilnú, zamatovú revolúciu realizovať v sebe a formou sebauvedomenia, vzájomnej úcty a sebalásky (l'amour propre). O tom nás učí nielen Françoise Dolto v Tout est langage. Ono to totiž skutočne doslova začína v jazyku a slove.

Ani dnes tých vyše sedemdesiat miliónov hlasov, voličská základňa Trumpa, nikam neodchádza. A aj pod šiltovkami MAGA (Make America Great Again) sú ľudia. Ktorým ja sama ako New Yorkom rozmaznaná liberálka ťažko rozumiem. No apriori by bolo príliš jednoduché napochodovanie do Capitolu opatriť nálepkou „mob”, teda lúza, a je vybavené. To by nemalo skutočného liberála uspokojiť. A skutočný liberál by nemal svojho oponenta zlikvidovať. Potrebujeme ísť hlbšie, potrebujeme vedieť, kto bola Ashli Babbitt a čo sa jej to stalo. Ako sa dostala do dlhov a spadla do hnutia QAnon? Koľko ľudí dnes nemá žiadnu predstavu o budúcnosti? Odkiaľ pochádza to pomätenie, hecované digitálom a prezidentom, ktorý sa tam dostal akoby omylom?

A nie je to v čomsi tak trochu podobné aj u nás doma? Títo ľudia majú svoju realitu a svoj sen, ktorý v Amerike prestal fungovať, dnes je ťažko nereálny. A preto – čokoľvek nereálne je možné. (Aj trafené skazky a bájky, hecované Rusmi, čínskou vládou a podobne. Ale tie nájdeme aj v kultúrnych zákopoch, ktoré tak radi „vytuňujú“ aj naše bezpečnostné zložky. Vždy sa čudujem, čo v liberálnych diskusiách o TERFs hľadajú siví trollovia. Hľadajú citlivé informácie na компрома́ты a konšpirácie?) Ireálno sa lieči tým, že ľuďom vrátime realitu. Vtedy budú imúnni voči hovadinám. Hovadina, dezinformácia alebo toxická bublina sa má označiť, prípadne – keď letí naším smerom – ju treba jednoducho prasknúť, v ťažšom kalibri s úsmevom odkopnúť ako letiacu loptu. Hotovo. Lebo toto nie je centrálny problém, ale len jeho symptóm.

Omnoho dôležitejšie je riešiť podstatu a realitu ľudí v rovine politiky tak, aby to naozaj pocítili. A presne toto sa nás dotýka aj na Slovensku. Aj keď sa nám ťažko vzťahuje k tomu, prečo nejde porovnávať protesty Black Lives Matter a Capitol. No je dobré vedieť, že zabitá bola aj neozbrojená Afroameričanka Breonna Taylor, ako aj George Floyd. A že samotné BLM protesty boli tiež plné násilia. Keď médiá zvolili taktiku nereportovania o tom, že k výtržnostiam a násiliu dochádza aj na strane liberálov a Black Lives Matter, obrali seba a tým aj nás o možnosť reálneho dialógu. Ospravedlnenie, že násilie je v tomto prípade tolerovateľnejšie, vytvára z Afroameričanov bezmocné, agresívne obete. Aj keď Amerika už má svoju afluentnú afroamerickú vysokú vrstvu. Také hádzanie všetkých do jedného vreca ich uráža podobne, ako by to urážalo vás; a podobne, ako to u nás doma uráža Rómov. Ich úsilie o slušný život – napriek obrovským prekážkam – je porovnávané s kriminálnikmi alebo nekriticky glorifikované. Nerovné zaobchádzanie, ak aj z pocitu akejsi bielej viny a dlhu, sa v budúcnosti môže škaredo vypomstiť. Médiá v USA nereportovali natoľko objektívne, aby v opačnom tábore a v tom tvrdom rasistickom jadre neutvrdili a vo zvyšku dokonca nevytvorili pocit krivdy, že rabovanie a násilie je vlastne v poriadku pre istú časť populácie. Na Slovensku sa tieto témy triafali do príbuzne nekritických názorových skupín a enablingu pocitov obete a/alebo rovno na smeč našim domácim rasistom. Volanie po zrušení polície a jej financovania je nerealistické v porovnaní s prácnymi a legitímnymi alternatívami, skutočnou reformou polície. Ako to ukazuje na príklade v Newarku v štáte New Jersey Jelani Cobb v dokumente Policing the Police, keď vo vlastných štvrtiach zriaďuje spolu s políciou poriadok aj časť gangu. Neospravedlňujem policajnú brutalitu a nespočetné množstvo prípadov, akým bol Minneapolis, no kto chce zrušiť políciu, nech sa páči do istých štvrtí Bronxu, Brooklynu alebo aj Petržalky (také miesta nájdeme všade na svete) – a pekne osamote.

Žiadne násilie nemá pádnejší či vyšší morálny imperatív. Rozumiem, prečo sa táto rétorika ponúka vzhľadom na históriu otroctva, väzensko-priemyselný komplex a vznik korporácií. Odporúčam film s rovnakým názvom, The Corporation. Je skutočne súčasná demokratická politika v záujme všetkých ľudí a rešpektuje ich práva? To sa ukáže teraz po voľbách, v konkrétnom dopade na realitu.

Feministka Naomi Klein varovala hneď po voľbách v USA pred tým, že politické témy, akými sú rodová otázka, transrodovosť a rasové rozdiely, nemôžu opúšťať ľudí, za ktorými stoja. Ak vysoká politika dopustí, že sa z tých vysoko intímnych a citlivých tém stane istý typ kapitálu a biznis, vlastne tvrdo svojich voličov oklame (o samých seba). To sa vzťahuje priamo k súčasnej demokratickej vláde a prezidentovi, ktorého sme proti Trumpovi vraj „museli zvoliť”.

Čo si mám myslieť o tom, že je zmena pohlavia naviazaná na konkrétne farmaceutické firmy? Koľko to stojí, byť sám/sama/sami sebou? Veľa. To máte ako v minulosti reklamy na cigarety, ktoré propagovali, že keď žena fajčí, tak je slobodná a rovnoprávna. Správna feministka fajčí cigarety. Realita a historický fakt je, že feministky úspešne vybojovali volebné práva ako prvé v tých krajinách, kde bola vysoko vyvinutá (biela, mužská) kultúra, ktorá im ustúpila. V skratke – riziko je dnes v tom, že vysoká politika demokratov toto posúvanie identity zo sféry súkromia do sféry „verejného záujmu” sa „menšinám”, ženám a napokon všetkým ľuďom vráti naspäť aj s ich cenovkou a presným miestom, kam patria. To oslabí samotnú autenticitu všetkých ľudí, nielen „menšín”, a preto je to obrovský problém, ktorý máme povinnosť „vyhmátnuť“ a pomenovať. Ak sme verní tomu, o čom liberálna demokracia je. A demokratický model USA, samozrejme, ovplyvňuje celý svet.

Ledva profesor NYU Mark Crispin Miller v podcaste Red Scare dopovedal svoje slová o otcovi PR Edovi Bernaysovi a o možnej cenzúre a propagande v srdci liberálnej demokracie v USA, súkromné digitálne firmy v koordinácii so štátom svorne, jeden po druhom, zrušili účty Trumpa, QAnonu a operujú v priamom prenose spôsobom, ktorý je podľa mnohých z nás represívny a protiústavný. Tento krok však Facebook mohol urobiť počas Arabskej jari alebo na Ukrajine. No počkal až na tento moment a my to máme nekriticky akceptovať ako morálny krok. Prečo?

Problém, ktorý v tom vidím, je, že tento spôsob uvažovania súkromných firiem s takýmto politickým dopadom a v kombinácii s represiou a pomstou nevytvorí nič nové v rovine citeľnej a spoločnej politickej myšlienky, pre všetkých. A mne, ktorá má skúsenosť s totalitou, to práve totalitou zaváňa.

To, čo sa udialo tým „lúzrom” a republikánom v súvislosti s Trumpom, znamená, že sa to môže udiať komukoľvek v slobodnej demokracii. Nielen Capitol, ale aj reakcia naň. Čo sa to deje jazyku, ktorý vytvára neautentické formy, ako napríklad najnovšie „amen”, „awoman”?

 

Toto odlúčenie sa od koreňa jazyka, zdravej časti tradície a samotnej reality ľudí môže predstavovať problém nielen pre samotné hnutia, zrovnoprávňovania menšín, no aj pre samotnú slobodu. Môže sa nám to vrátiť okruhom v podobe ešte radikálnejšieho, ako pravicového, tak ľavicového extrému.

To, že sa komplikovaná realita nedá obabrať klamstvom na sociálnej sieti, je o to náročnejšie, že nám, ktorí by sme mali hrať čestne, demokracia zväzuje, slovami Václava Havla, ruky. Situácia si žiada hlbokú analýzu pocitu bezmocnosti ľudí a pravdivejšie, konkrétne riešenia v samotnej realite. O tomto bude a mala by byť súčasná politika, a to nielen v USA, ale aj u nás doma. O vernosti hodnotám, na ktorých má byť postavená realita a služba ľuďom.

Svet sa rokmi a počas pandémie poprepájal omnoho viac a vďaka digitálu sa aj jeho extrémna „globálna dedina”, ktorá nemá problém s násilím, sieťuje a radikalizuje bez obmedzenia hraníc. Táto rozmanitá vzorka ľudí, národností, rás a vyznaní presahuje USA. To, čo sme videli v Capitole, je závažné v tom, ako veľmi sa to dotýka celej demokratickej časti sveta. V hnutí QAnon ťažko nájdeme presnú logiku, len čosi hlboko ad hoc, až iracionálne ľubovoľné. Umelci zo svojich scenárov, fikcií a tvorby veľmi dobre poznajú konšpirácie. Pozerajú sa na tento svet slobodnejším, nezaťaženým a neideologickým pohľadom. Na túto dezinformačnú nelogiku nestačí odpovedať iba faktami, represiou či cenzúrou médií. To nefunguje v rovine rýchlych emócií a vytvára to ešte silnejšiu odozvu (tzv. Backlash). Digitálne nastavený scenár, algoritmus, ktorý vyhodnocuje naše emócie a preferuje tie negatívne, lebo to zarába prachy, je ochudobneným, robotickým zdaním skutočného rozhovoru. Konverzácie, pri ktorej sa cítime, vymieňame si nielen informácie, ale aj feromóny a celú škálu toho, čo je podstatou bytia: sme tam ako ľudia. Sú to práve tí umelci a eticky kultivovaní humanisti, ktorí dokážu s touto patáliou čosi substantívne urobiť. Lebo chápu, že motiváciou musí ostať dobro a ľudská mierka v samotnej podstate veci. A aj preto je tragické, že si túto kreatívnu a vzácnu triedu ekonomicky a v dôstojnosti amputovalo počas pandémie Covid19 toľko krajín – vrátane Slovenska. U nás sa okrem systematickej nepodpory počas pandémie a fragmentácie sektora kultúry najnovšie do šesťmiliardového EU Plánu obnovy na ľudí v segmente kultúry nezahrnulo ani euro. A dovolím si to tu vyhodnotiť odborne: krajina, ktorá svoju vlastnú kultúru ignoruje, tak aj vyzerá.

Ak nám ide o to, aby sme vrátili takej obrovskej časti nielen americkej spoločnosti, ale aj u nás doma samotnú realitu a podstatu, musíme nájsť spoločnú reč, prostriedky a dohodu v dialógu s ohľadom na ľudskú bytosť. Je paradoxom tvrdiť, že pomalým sústredeným záujmom o druhého vieme čokoľvek zmeniť v dobe, keď online emócie vzbĺknu v sekunde a šíria sa likvidačne ako požiar.

A propos, americký pas a krátka veta: „My, ľudia.” Je nespočetné množstvo spôsobov, ako tú vetu možno prečítať. Najmenej toľko, koľko ľudí, osudov, snov a názorov je na svete. Vo filme Taxi driver sa scenárista s režisérom pohrávajú s tým, ako krásne sa dá táto veta populisticky kriviť podľa toho, kde je dôraz – či na slove „my”, alebo „ľudia”. A aj keď film bol natočený koncom

70-tych rokov, nestráca nič zo svojej výpovednej hodnoty a kvintesencie. Práve naopak. Podobne ako sa po horore vo Vietname do spoločnosti vracia Travis Bickle, tak sú dnes sklamaní, agresívni a rasistickí mnohí ľudia. Od reality odpojení, technologicky a ekonomicky vplyvní hráči a aj mnohí politici ich volajú lúza. Budeme sa veľmi čudovať, ak sa ten dav sekne a vzbúri sa? A či sa to niekomu páči alebo nie, sú to presne tí ľudia, na ktorých stojí riešenie a ktorých je nutné zohľadniť v komplexnej zmene, akou dnes prechádza celý svet. O storočí ľudí hovorí aj Ivan Krastev.

Vychýlené a od reality príliš vzdialené politiky, či už naviazané na korporátne nálepky namiesto autentických identít, alebo oligarchické väzby a na seba zamerané záujmy, nemôžu v realite fungovať. Logicky preto, že sú preukázateľne nereálne. Tieto veci nám zarábajú na obrovský problém. To, ako taký problém vyzerá, máme overené z minulosti, s ktorou je nutné sa vyrovnať v prvom rade. Spravodlivosť v otázke zločinov komunizmu je u nás základným predpokladom pre zdravo fungujúcu slobodnú spoločnosť. Dnes je navyše jasné, že naša posttotalitná skúsenosť má čo povedať západným demokraciám v otázkach cenzúry, práva na súkromie a včasného rozpoznania toho, ako sa oklieštenie ľudských práv vie potichu vlúdiť do spoločnosti. Ľudia, ktorí totalitu zažili, majú výborne vyvinuté radary na to, keď sa teplota začína meniť a spoločnosť je pomaly varená ako žaba. Ak nemáte chuť na domácu úlohu a film Ucho, tak si pozrite film American Factory o Číne v USA a ich chápaní toho, čo je to „my, ľudia”.

O USA sa nebojím, pretože akékoľvek veci sa melú v Amerike, ak tam niečo dokáže veci vyriešiť, bude to kultúra a ľudia. Nielen film, literatúra a hudba. Hiphop, celosvetové, multirasové a medzigeneračné revolučné hnutie, ktoré sa zrodilo z tanca kdesi na kartóne pred bytovkami v Bronxe, podpálenými kvôli prachom z poistky. V tých bytovkách žili ľudia. Autentická, ekonomicky vitálna popkultúra v Amerike prichádza z komunity a od ľudí. A to je aj samotná politická kultúra, akou bude USA reagovať. Nebojím sa preto o USA napriek tomu, že moja maličkosť si lajsla také huncútstvo a nevolila som v Kings County v Brooklyne, kde som registrovaná ako volič.

Kultúra je to, ako si poradíme so žitím my všetci spoločne. A je to vizitka krajiny. Tá naša slovenská je takmer rok trvajúcim usmrcovaním. Modelový príklad zanedbania kultúry počas pandémie na Slovensku nie je samoúčelný, tak ako samoúčelné nie sú ani kultúra a umenie, ktoré patria všetkým a reflektujú nás v obraze nielen vo vnútri, ale aj navonok. Táto likvidácia kultúry dnes nasleduje v tesnom závese za obrovskými korupčnými škandálmi v justícii, polícii, prokuratúre a v tajných zložkách SR. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej a ohrozovaní médií je dnes na muške kultúra. A kultúra nie je pár elitných hviezd a iba talent. To sú ľudia, ktorí v kultúre tvrdo pracujú a sme to aj my všetci. Zavraždení boli viacerí novinári, aj Paľo Rýpal, a sledovaní boli aj civilisti. Takéto hrubé kriminalizovanie vlastných občanov po traume komunizmu, mixom eštebácko-digitálnych spôsobov, by najlepšie dokázala nielen konfrontovať, ale aj spracovať v rovine životného pocitu a spoločného vedomia pre spoločnosť práve kultúra a jej vízia. Vnímate tú súvislosť a logiku?

Nemusíme vyhladovanú, demoralizovanú a v dôstojnosti poníženú kultúru prikrášľovať vzletnými vetami o tom, načo umenie a kultúra sú. Stačí legitímny fakt, že ide o nerešpektovanie ľudských práv ľudí v krajine, ktorá je v NATO, a teda má spĺňať základné parametre demokracie a reality. Neférové konanie konkrétnych ľudí a inštitúcií nám beží naprieč spoločnosťou. A existenčný problém kultúry strieľa do nohy celú krajinu a jej dušu. Duša nikomu a na nič neslúži. Skutočnú kultúru totiž rovnako ako spomínaný dialóg nenahradí parciálne, alibistické vykazovanie činností na Facebooku Ministerstva kultúry, ktoré vlastne zakrýva podstatu a fakt, že veľká časť tejto sféry je takmer rok bez príjmov a mnohí ľudia melú z posledného. A podobne ako v iných na okraj vytláčaných spoločenstvách, aj v kultúre je veľa predátorstva, vykrádanie duševnej práce a invencie, ktorej hodnota a vypracovanie trvá celé roky. U nás si mnohí autori a autorky, podvýživení socialistickým typom feminizmu, občas pomýlia solidaritu so samoobsluhou a ponúknutú podporu vezmú aj s nápadom. Jednoducho pôvodný obsah, chránený autorskými právami, nelegitímne vykradnú. Vlajkové inštitúcie, ktoré majú plošne zachraňovať celú sféru a byť majákmi, priklepávajú netransparentne nielen kvalitným, ale najmä tým „svojim”, a zaštiťujú to odbornými komisiami, ktoré majú mnohé preukázateľné (a právne postihovateľné) konflikty záujmov.

V tomto sa Slovensko podobá nielen na postsocialistické krajiny, keď vytvárajú nebezpečné zdanie demokratických inštitúcií, ktoré nefungujú. V digitálnom očnom klame, ktorý urobí zo zubnej pasty hviezdu výtlaku a zároveň zneviditeľňuje prepracovaný obsah, majú dnes problém všetci. Nielen u nás či v USA to môže mať fatálne dohry v realite. Samotné inštitúcie alebo politiky, ktoré si z našich realít vytvárajú nálepky alebo neautentické pojmy odpojené od samotnej reality, z ktorej vzišli, sú súčasťou problému, nie jeho riešenia pre ľudí.

A situácia si, naopak, žiada, aby nové nápady a výzvy, čo s demokraciou ďalej, odniekiaľ prišli. Rovnako tak samostatné, odvážne, nielen kritické, ale aj nové a kreatívne myslenie. Prečo nie aj od nás, keď to sčasti tomu západnému svetu a USA za slobodu 1989 vlastne dlhujeme? A keďže nielen USA, ale aj my doma sme už vlastne vo fáze, keď je lepšie nazývať veci ich pravým menom?

 

© Anabela Žigová, Praha, Január 2021

Komentáre (0)

Najobľúbenejšie komentáre