• 2242

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Zilhan dcéra Nimrodova

Zilhan dcéra Nimrodova

 

Na koberčeku pri stĺpoch katapultu nad mestom sme boli omámení tak, ako ešte nikdy predtým, zo žiadnej rozprávky alebo legendy, ktoré sme počuli rozprávať matkiným nežným a láskavým hlasom plným lásky. 

V rodnom meste Farqin (po turecky Silvan)

Zilhan (po turecky Zeliha) bolo meno mojej mamičky. Nebolo to bežné meno v regióne Kurdistanu, kde sme žili, v bývalom hlavnom meste kurdského kráľovstva Merwani Farqin (po turecky Silvan), ktoré bolo hlavným mestom arménskeho kráľovstva ešte niekedy sto rokov pred naším letopočtom.

Nám znelo mamičkino meno ako rozprávkové, ako meno tajomnej princeznej, ale znelo tak asi aj nášmu okoliu, ostatné zvedavé deti nás obdivovali, pýtali sa, prečo sa naša mama volá Zilhan ... Keď sme si po večeri posadali okolo mamičky, aby nám porozprávala vytúženú legendu alebo báj, rozprávala nám svojím láskyplným hlasom a pritom tým, čo sedeli vedľa nej, hladkala hlavu svojimi nežnými prstami. Po rozprávaní som sa jej placho spýtal, prečo sa volá "Zilhan". Nikdy sme ju neoslovovali inak, než s láskou mami, daye (po kurdsky) .... Odpovedala nám v piesni otázkou, vyžaroval z nej pritom nežný úsmev, že nám to raz vysvetlí, že ale musíme ísť do mesta našich prorokov. Tým nás nechtiac napínala ešte viac a vždy, keď sme sa jej začali netrpezlivo vypytovať, kedy už do toho mesta prorokov pôjdeme, dostali sme pusinku a pohladenie, to ale ani zďaleka nepotlačilo našu zvedavosť. Keď sme boli už asi neúnosne dotieraví, zariadila vytúženú cestu, niekedy v apríli, keď ešte nebolo horúco, a celý Kurdistan sa zahalil do zelene, bol plný pestrofarebných kvetín, potoky tiekli ako "zbláznené" z topiaceho sa snehu. Sadli sme si do Jeepu Willys z II. svetovej vojny a s naším vodičom sme sa vydali smerom k mestu prorokov.

V Turecku vtedy vládlo štátom riadené hospodárstvo, nedalo sa len ta rozhodnúť a ísť si kúpiť auto, život bol ešte horší ako za komunizmu. Otec bol vplyvný a šikovný, dáko zohnal Jeep Willys, bol snáď druhým alebo tretím vozom so štyrmi kolesami v meste.

Ocko nevedel a ani nechcel šoférovať, do Willys sme sa sotva vošli my štyri deti s mamičkou.

article_photo

Kurdské mesto Amed ( po turecky Diyarbakır)

 

S Willysom s otvorenou strechou sme po "cestách" išli celý deň. Radosťou sme boli ako "v siedmom nebi", fúkal na nás vzduch, prešli sme celým neoficiálnym hlavným mestom Kurdov Amedom (po turecky Diyarbakir), kým sme sa dostali na cestu do mesta prorokov. Ľudia v Diyarbakire sa na nás pozerali, my sme sa pozerali na nich, aj na tie čarovné stavby, pevnosti, veže, paláce, kostoly, jednou bránou pevnosti sme vošli do mesta a druhou sme vyrazili von, bolo ohromujúce, že celé mesto je zamurované v pevnosti, potom sme išli po úzkej ceste smerom k dákej hore. Na ceste všade okolo nás boli len veľké čierne kamene .... my sme si to užívali, ale mama sedela vpredu a celú dobu bola otočená ku nám. Mala strach zo všetkého, hlavne my sme v tom rozrušení po každom objave tých neuveriteľností kričali, skákali, ona sa asi triasla od strachu, ale nechcela nám kaziť radosť. Keď sa raz za dlhú dobu objavil v protismere traktor alebo nákladný automobil, vodič vždy s autom zašiel ku kraju a počkal, až prejde. Skákali sme na korbe Willysu, mávali na nich, zdravili sme ich výkrikmi, oni odpovedali trúbením, to bol vrchol našej radosti, že sme počuli ich pozdrav vo zvuku trúbenia, že nás majú radi.

Keď sme dorazili na vrchol hory, zastavili sme, aby sme sa naobedovali pri prameni svätého potoka. Hore bolo chladno, všetci sme vystúpili a bežali smerom, kde nám mama povedala, že je posvätný prameň .... Obrovské čierne kamene ležali všade okolo nás, kĺzali sme medzi kameňmi, než sme došli k vode, ktorej šumivý hlas bolo počuť z diaľky, ani sme sa nemuseli pýtať mamy, či ideme správne. Bola to hora Karacadag, vulkanická hora, preto veľké čierne kamene ležali široko naokolo, potom z čiernej skaly vytryskla celá trblietavá rieka (až keď som dospel, pochopil som, že to tryskal potok, ale nám sa vtedy zdal široký ako rieka). Mama niekde tam pri rieke tryskajúcej z tej čiernej skaly rozložila koberec a naň jedlo, ktoré pripravila s tetou deň vopred. Skákali sme okolo vody, bola ľadová, mali sme vodu radi, ale jej ľadovosť nás viedla k opatrnosti, báli sme sa jej. Mamička nás svojim jemným hlasom ukľudnila, že je to posvätná voda ako Tigris. Rozprávala nám, že Boh stvoril štyri potoky, aby zavlažili náš raj, že tento je jeden z tých štyroch potokov, kedysi veľmi dávno bol oveľa väčšou riekou, potom z o zeme vyrazil veľký oheň, oheň tak veľký, že časť vody rozhodil do celého kraja spolu s čiernymi kameňmi naokolo, ako sme ich videli celú cestu od Ameda. Tieto kamene sú stopami veľkého výbuchu ohňa priamo zo zeme, od tej doby sa rieka zmenšovala a zmenšovala. Opäť sme sedeli okolo mamy na koberčeku, omámene sme počúvali ďalšiu očarujúcu legendu, náš strýko vodič len mával, potvrdzoval kývaním hlavy to, čo mama rozprávala.

Dali sme vodu z posvätnej rieky do všetkých nádob a pokračovali sme na ceste do mesta prorokov. Okolo cesty medzi nekonečnými čiernymi kameňmi sa pásli stáda oviec, potom stáda kôz. Do tej doby sme ich toľko pokope nikdy nevideli, keď vodič trúbil, začali sa rozutekávať a my sme mali radosť z ich úľaku, sledovali sme, ako rýchlo zrazu utekalo strašne veľa oviec či kôz, pastier na nás vždy mával, my všetci sme mávali jemu, raz alebo dvakrát mama chcela, aby sme zastavili. Vystúpila z džípu a šla k pastierom a rozdávala im domáce cukrovinky, ktoré pripravovala na cestu, dala im studenú vodu z posvätnej rieky. Keď sa s nimi lúčila, od pása sa uklonila smerom k zemi, pravú ruku si dala na srdce, potom na pery a na čelo, nakoniec ju zdvihla smerom k nebu a povedala: nech vás bratia Stvoriteľ opatruje, potom vždy s nimi spoločne "amin ya RAB "a pastieri jej odpovedali rovnakým spôsobom, uklonili sa mierne k zemi, pravou rukou sa dotkli srdca, úst a čela, potom zdvihli ruku smerom k nebu tak, ako len mohli a povedali: nech vám Stvoriteľ otvorí celú cestu, Amen!

Pozerali sme sa len na mamu, čo robí, boli sme pyšní, že cudzím pastierom rozdáva cukrovinky, že sa s nimi tak srdečne rozpráva, že už asi patria medzi našich blízkych.

K večeru sme sa potom blížili k mestu prorokov, chudinka mamička bola celý čas otočená smerom k nám, rozprávala nám všetko, čo sa okolo nás dialo, o pastieroch, že sú chudobní, že skoro ráno s východom slnka musia ísť s ovcami medzi tými veľkými čiernymi kameňmi tam, kde je trochu trávy, že okolo poludnia v tom horku všetci niekde sedia, že to horko unavuje ovce a kozy tak, že nemôžu ani chodiť, pastier nemá ani kúsok tieňa, kam by sa mohol cez poludnie schovať. Toto všetko si stále pamätám.

Mama začala rozprávať o meste prorokov, je to mesto z biblického Edenu, nad ktorým Stvoriteľ drží svoju ochrannú ruku, sú tam tak plné jazerá rýb, že miestami je rýb viac než vody, ale človek sa ich nesmie dotknúť. Tam žili priami potomkovia Adama a Evy a Noeho.

Mama nás tým ohromila, z jej každovečerných rozprávaní sme poznali Adama a Evu, ale aj Noeho a jeho Archu, ako pristála po potope na tej veľmi vysokej hore, ktorej špičku Boh pokryl snehom a ľadom, aby tam ľudská noha nemohla vkročiť. Poznali sme i Eden, ale o meste sme počuli po prvýkrát, nemohli sme sa dočkať a stále sme sa pýtali strýka - vodiča, kedy tam už budeme.

Konečne sme dorazili do mesta prorokov, všade boli len stromy s granátovými jablkami, olivy a pistácie, okolo mesta ako polmesiac vysoké hory, nemohli sme sa dočkať, až uvidíme jazerá plné rýb. Bolo už ale neskoro, išli sme k priateľom matky, ktorí nás ubytovali a objímali, bozkávali, nevedeli, čo všetko by pre nás ešte mali urobiť a čudovali sa, že sme celú cestu zvládli za jeden deň. Doniesli nám hneď ayran obohatený jemne nakrájanými lístkami ruží, k večeri sme dostali chlieb matky Sáry, bol to ten najchutnejší chlieb, čo sme kedy jedli.

Dospelí celú noc hovorili o prorokoch, o Eve, o Adamovi, o Noem, o Abrahámovi a o zlom Nimrodovi. Nimrod bola jediná zlá postava, ostatní boli tak dobrí, tak milí, tak svätí, zrazu som sa zdesil, že nejaký zlý človek žil tu v meste prorokov, v meste Edenu.

Nasledujúci deň hneď ráno sme sa pýtali mamičky, aké je jej meno, kvôli ktorému sme sem v prvom rade išli. Pohladila nás, tak ako vždy a so svojim tajomným sladkým úsmevom povedala, že nám to dnes povie a ukáže.

Potom sme šli s našimi hostiteľmi von, smerom k horám. Bolo to dosť vysoko a veľmi únavné, takže sme sa cestou stále zastavovali. Dostali sme od tety cukrovinky a studenú vodu, predtým, ako sme dorazili na vrchol hory. Týčili sa tam dva obrovské stĺpy, vysoké ako minarety, ktoré postavili Turci v našom meste.

Na vrchole sme sa posadili na naše koberce, ktoré mama a teta priniesli so sebou a mama nám konečne začala rozprávať svojim nežným a okúzľujúcim hlasom o svojom mene. Čakali sme na toto rozprávanie už dlho doma a išli sme kvôli nemu dlhú cestu neznámou krajinou.

Z hory nám prstom ukázala smerom dole, do nížiny. Nížina bola veľká, až kam naše oči mohli dohliadnuť. Mama povedala, že je to bol Raj, kam Stvoriteľ najprv poslal Adama, potom, keď videl, že je v raji sám, pre neho stvoril Evu, aby mu nebolo smutno.

Spýtala sa nás, či sme si pamätáme Noeho, a my sme jej hneď odpovedali, že áno, že postavil Archu a vzal tam všetky zvieratá, aby ich zachránil pred povodňou. Mama na to - vidíte Archu? Noe veril Stvoriteľovi a urobil to, čo mu Stvoriteľ odkázal. Tým nezachránil len seba, ale aj všetky zvieratá. Noe mal pra-pra-vnuka, ktorý sa volal Nimrod, a ktorý sa zmocnil kožuchu Adama, ktorý zachránil Noeho tým, že kožuch vzal so sebou do Archy. Nimrod tak mal Adamov kožuch, tým sa stal mocným, tak mocným, že prestal počúvať samotného Boha.

Pomenoval dve hory podľa svojho mena, jedna hora bola ďaleko, týždeň jazdy na koni pri meste Adiyaman, druhá bola pri jazere Van a išlo sa tam na koňoch 3 až 4 týždne.

article_photo

Prvá hora Nimrod, kde strávil časť leta, táto hora je na jazere Van

Na prvom mieste strávil časť zimy, na tom druhom pri jazere Van časť leta, pretože tam nie je horúco ani v lete, na vrchole hory sa rozprestiera obrovské jazero, ktoré nemrzne ani v zime a je stále teplé. Kúpanie v tom jazere, ktoré nemá dno, je liekom na všetky choroby. Nimrod postavil ďaleko za púšťou Babylonskú vežu, pretože chcel byť Bohu rovný, vstúpil do neho diabol a začal vymýšľať mnoho pozemských bohov. Raz v noci mu diabol v spánku povedal, že v tomto roku sa v jeho meste Ruha narodí malý chlapec, ktorý keď vyrastie, tak ho zabije. Nimrod hneď ráno nariadil svojim vojakom zabiť všetkých chlapcov, ktorí sa narodia v tom roku, a tak začali zabíjať všetkých chlapcov. Ale manželka jedného jeho dôstojníka Azer, pani Nuna bola tiež tehotná a keďže nevedeli, či bude mať chlapčeka alebo dievčatko, tak jej tehotenstvo všemožne utajovali, až sa im narodil chlapček. Tajne ho v noci odviezli do jednej jaskyne v horách nad Ruhou a tam ho nechali. Dieťatko malo hlad a jeho žalostný krik počula srna a vedela, že je to potomok nebezpečného človeka, napriek tomu tam aj so strachom zo smrti človekom šla a každý deň ho dojčila svojím mliekom. Jedného dňa už zúfalí rodičia nemohli vydržať od žiaľu a zašli do jaskyne, aby svoje dieťa aspoň pochovali. Tam ale v šoku zočili veselo hrajúce sa dieťa plné života. Vyložili si to tak, že jeden z ich bohov ho kŕmi a stará sa o neho, nechali ho v jaskyni a až oveľa neskôr, keď bolo všetko zabudnuté, vzali si dieťa k sebe.

Z dieťaťa vyrástol zdatný, odvážny, silný muž, ktorý sa postavil proti svojmu otcovi a proti Nimrodovi tak, že začal rozbíjať ich modly či bohov v podobe kameňov a kričal, že zrádzajú Boha a Boh je len jeden.

Tým sa zaslúžil o Nimrodovu kliatbu. Nimrod ho nechal zatknúť. Dcéra Nimroda Zilhan bola najlepšou kamarátkou Abraháma, boli ako brat a sestra a ako jediná mu verila, že Boh je len jeden. Keď sa dozvedela, že jej otec zatkol Abraháma, išla za otcom a na kolenách ho prosila, aby keď už kvôli ničomu inému, tak aby ho aspoň kvôli nej nechal prepustiť. Nimrod bol krutým vládcom, ktorý sám seba považoval za rovného Bohu, neustúpil a poslal dcéru na letohrádok na druhej strane mesta v horách okolo Ruha. Zilhan zo zármutku každý deň chodila k jednej skale, kde plakala a plakala z obavy, že Abraháma zabijú a z jej sĺz, ktoré tiekli cez skalu dole, vzniklo jazero. Okolo jazera začali rásť kvety všetkých svetových druhov, ovocné stromy granátových jabĺk, figy, marhule , broskyne a veľa ďalších druhov.

article_photo

Z tadeto mal byť Abrahám zhodený katapultom dole

Nimrod nechal na kopci postaviť dva veľké stĺpy ako katapult a odtiaľ mal byť zhodený Abrahám katapultom dole, ale nie na zem, ale do ohňa. Preto Nimrod zakázal každému, aby nepoužíval drevo ani len na jedlo a nechal všetko drevo svojho kráľovstva priniesť pod horu tak, aby oheň bol väčší ako oheň pekelný. Keď bola celá nížina pod horou naplnená drevom takmer tak vysokým ako samotná hora, nechal podpáliť oheň a katapultom Abraháma vyhodili do toho pekelného ohňa. Boh premenil oheň na vodu a z ešte nespáleného dreva stvoril ryby. Boh učinil tak, aby Abrahám nepadol ani do tejto vody, ale na mäkkú trávu v záhrade zavlaženej z jazera zo sĺz Zilhan. A v tom momente sa obe jazerá spojili cez úzky prieliv.

article_photo

Jazero Zilhan ( po turecky AynZeliha) s rybami

Tak nám mama konečne prezradila, z kade pochádza jej tak vzácne a krásne znejúce meno. Na koberčeku pri stĺpoch katapultu nad mestom sme boli tak omámení, ako ešte nikdy predtým zo žiadnej rozprávky alebo legendy, ktoré sme počuli rozprávať matkiným nežným a láskavým hlasom plným lásky.

article_photo

2. jazero s rybami

Dodnes sú tam tie jazerá a dodnes sa nikto nesmie dotýkať rýb a niekedy je ich v jazerách viac ako samotnej vody a to aj vďaka slzám Zilhan.

 

 

Autor: Yekta Uzunoglu 

 

Komentáre (0)

Najobľúbenejšie komentáre