• 1501

    počet videní

  • Nevhodný obsah

Peter Nôta

Welcome to my world

Milan Frič: DIPLOMKY, RIGORÓZKY A VZDELANIE

DIPLOMKY, RIGORÓZKY A VZDELANIE

Momentálne rezonuje v mediálnom priestore kauza obsahovej úrovne záverečných prác viacerých vládnych politikov, ale mám silné podozrenie, že aj pri povrchnom pozorovaní je motiváciou týchto „žurnalistických výstupov iba tzv. black PR z dielne jedného, ako sa sám nazýva „mienkotvorného“ denníka vo vlastníctve sponzorov v posledných parlamentných voľbách neúspešnej politickej strany. Dá sa povedať, že fungujú dosť synchronizovane, ak si ich porovnáme s aktuálnym statusom novej predsedníčky tejto strany, adresovanej súčasnému predsedovi vlády.

Prečo je to tak, na to by mali hľadať odpoveď skutočne nezávislí žurnalisti. Ale v médiách hlavného prúdu nenachádzam u žiadneho autora ani náznak poodhalenia takýchto súvislostí. Jednoducho sa vytvára politická kampaň s jednostrannou mediálnou podporou. Chýba mi kontext, súvislosti a nadhľad.

Mediálny priestor je aktuálne prednostne zahltený výlučne deštrukčnými témami, resp. deštrukčnými interpretáciami dlhodobo všeobecne známych javov. Samozrejme práve v posledných parlamentných voľbách takto dlhodobo „spracúvaná“ verejná mienka vytiahla na najvyššie poschodie verejného života politika, ktorého hlavnou opozičnou témou bol „boj proti korupcii“. Presnejšie boj proti korupcii „tých ich ľudí“ v prostredí predchádzajúceho vládneho triumvirátu.

Absolútne súhlasím a tlieskam tomuto zámeru, ale obávam sa, že práve na to, aby som odstránil alebo aspoň eliminoval na minimum možnosti korupcie na všetkých úrovniach verejnej moci, tak nestačí len jednoduché heslo: „do basy s nimi“. Áno potiaľto je to zdanlivo jednoduché, ale v tom istom okamžiku nastáva problém ako postupovať ďalej. Nahradíme ich „novými“ ľuďmi a bude to stačiť? Určite nie - a tu je kameň úrazu. Jednoducho stále tá istá už silne obohraná pesnička, keď nám politici hovoria, ČO JE POTREBNÉ UROBIŤ, ale akosi nemajú ucelenú strategickú predstavu AKO TO UROBIŤ.

Ako to urobiť, v akom čase, za aké finančné prostriedky, s akými ľuďmi a s akými kompromismi, ako získať podporu verejnosti, s akými garanciami, s akými rizikami...

Lebo toto je už tá tvorivá časť vládnutia a deštrukcia tu nefunguje. Toto však nepochopili prierezovo žiadne „mediálne domy“ a ani alternatívne médiá. Ak totiž chceme krok za krokom vybŕdnuť z tohto hodnotového marazmu, musíme začať najprv od samých seba. Predovšetkým tí, ktorí sa živia žurnalistickým remeslom. Nie nie je to príliš zložité, stačí len začať hľadať pravdu a úprimne sa pozrieť na svoju prácu, ktorú ponúkam verejnosti – koľko je v nej pravdy a koľko politického aktivizmu a manipulácie verejnej mienky.

Nemôžem revať do sveta o prešľapoch politických oponentov a vlastných „miláčikov“ publika pekne kolísať a jemne oprašovať labutím pierkom. To sa týka všetkých úrovní verejného života, vrátane globálnych problémov a pravdivého obrazu nášho malého spoločenstva na mape svetových záujmov. Nemôže predsa existovať tabu zverejňovať diskusiu o plusoch a aj mínusoch globalizácie, nesmie byť zakázané hovoriť, že aj nadnárodné spoločenstvá akými sú Európska únia, NATO, OSN, WHO atď. sú nekritizovateľné, lebo sme ich súčasťou. To je predsa cesta do pekla a má toho istého spoločného menovateľa ako aj na našom malom Slovensku – neschopnosť generovať skutočne inovačné myšlienky, hľadať pre ich uvedenie do života spojencov a rozpoznať objektívne skutočné záujmy „veľkých hráčov“. V opačnom prípade je to len smrtiaci kokteil „riťolezeckej“ propagandy.

A tu sa dostávame ku kardinálnej príčine tohto stavu a tým je stav „vzdelávania“ v našich zemepisných šírkach. Ako hovoria bratia Česi: „nejsou lidi“. Jednoducho spôsoby vzdelávania a ich hodnotový rámec sú mixom rigídneho školského systému postaveného na frontálnom vyučovaní (učiteľ je „majiteľom pravdy“ a tým neomylným „guru“, ktorého jedinou úlohou je doručiť tieto „vedomosti“ do hláv žiakov) a od žiakov sa očakáva, že to budú poslušne a organizovane plniť s vidinou výborných známok a krajších zajtrajškov.

Áno, súčasný školský systém sa zubami-nechtami bráni opustiť tento dávno prekonaný model, ktorý bol vytvorený niekde v minulom miléniu na prelome 17. a 18. storočia. V našich krajoch sa o jeho presadenie zavedením povinnej školskej dochádzky zaslúžila Mária Terézia. Úlohou tohto spôsobu vzdelávania bolo naučiť čítať, písať a počítať mladú nastupujúci generáciu pôvodne z tohto pohľadu „analfabetov“ pre potreby rodiacej sa „priemyselnej“ spoločnosti. Vlastne tento školský systém bol (a stále je) založený na hromadnom „učení“ žiakov jednej vekovej kategórie ( v minulosti aj jedného „gender“). Tým miestom, kde sa to dialo je škola a v nej trieda s prísnym hierarchickým usporiadaním, tvrdým vyžadovaním DISCIPLÍNY A POSLUŠNOSTI (seď, nevyrušuj, nerozprávaj, nemaj zbytočné otázky...) a s výlučne iba vonkajšou motiváciou vidiny „dobrých“ známok. Navyše doteraz akýkoľvek omyl je zakázaný a tvrdo trestaný zlými známkami. Otázky sú aj doteraz väčšinou postavené „mimo zákon“. Spolupráca – veď tá je tak isto aj v súčasnej škole zakázaná – neodpisuj, nenapovedaj, pozeraj sa len do knihy alebo do zošita!!! A na piedestál bolo vystavené takmer permanentné „testovanie“ – nie skúšanie. Pritom je všeobecne známe, že ľudské deti sa rodia s obrovským spontánnym potenciálom učiť sa postaveným na „geneticky“ dlhodobo rozvíjaných potrebách človeka učiť sa. Iba nešťastná „tradičná“ školská dochádzka programovo likviduje toto prirodzené nastavenie až tak, že ak deti pred vstupom do prvého ročníka základnej školy majú takmer 100% -nú chuť bádať a poznávať nové, tak niekde na konci 4. triedy už klesla na necelých 20% a na konci ZŠ už iba okolo 12%. Teda sa nevzdelávame, ale iba preberáme cudzie vzory, v súčasnej počítačovej dobe to známe „copy-paste“.

Školský systém modeluje ideálneho disciplinovaného a poslušného UNIVERZÁLNEHO OBČANA, ktorý si nekladie zbytočné otázky a prijal liberálnu hru na „slobodnú súťaž“. Zúfalo nám však v spoločnosti chýba schopnosť SPOLUPRACOVAŤ. Spoluprácou sa navzájom učíme, pri spolupráci sa aj navzájom kontrolujeme, pri spolupráci preberáme etické vzorce správania sa. MOTIVOVAŤ PRE SPOLUPRÁCU je jednou z výziev vzdelávania. Ďalším historickým prežitkom, je hierarchizácia vzdelávania (spoločenský status) na základe „akademických“ hodnotení. Za najvyššie vzdelanie sa považuje univerzitné štúdium s doktorandským „dovetkom“. Ale aj tam sú najpreferovanejšie profesie právnik a ekonóm (manažér). Medicína je tiež preferovaná, ale predovšetkým s vidinou zahraničných angažmán. Technické povolania sú okrem informatiky zosúvané do priemeru. No a práve u úradníkov v štátnej a verejnej správe vrátane je najpreferovanejšia kvalifikácia SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA. Ba aj policajti si takto dopĺňajú „tabuľkové“ požiadavky na kvalifikáciu. Ale ak sa pozrieme napríklad do oblastí s marginalizovanými, sociálne vylúčenými komunitami, tak máme tak jedného sociálneho kurátora na 1000 rodín. Hovorme a pomenúvajme pravdu aj keď je nepríjemná – však áno páni žurnalisti.

Na chvoste záujmu absolventov základných škôl a ich rodičov sú stredné odborné školy, ktoré by mali pripravovať ľudí pre profesie, ktorých zásadná potreba sa obnažila aj počas corona-krízy. Teda mlynárov, pekárov, záhradníkov, poľnohospodárov, vodárov, remeselníkov všetkého druhu, energetikov, vodičov verejnej dopravy, predavačov a predavačky v obchodoch s potravinami, zdravotné sestry, ošetrovateľky v DSS... nuž ale treba mať titul, lebo človek s titulom, ak sa vyzná, tak zarobí viacej peňazí pri oveľa menšej námahe.

Vzdelávací systém je ako dom budovaný od základov po strechu, kde len jeden kompletný cyklus pozostáva z 8 (9) rokov základnej školy, z 3, 4 (5) rokov strednej školy, 3 rokov bakalárskeho štúdia, plus 2-3 roky magisterského štúdia a ak sa nemýlim tak ešte aj cca 2 roky doktorandského štúdia. Suma sumárum 17 – 21 rokov ľudského života (nie to „života“ jednej vlády). Na tie jednotlivé stupne vzdelávania sa nemôžeme pozerať izolovane, ale vytvárajú podmienenú súvislú reťaz a nedostatky vzdelávania na základnom stupni v konečnom dôsledku ovplyvňujú aj úroveň a vôbec motiváciu pre univerzitné vzdelanie.

Vzdelávanie budúcich generácií priamo ovplyvňuje budúcnosť akéhokoľvek spoločenstva, aj keď v našej „technologickej“, tzv. vyspelej západnej spoločnosti si nahovárame, že sa to vždy nejako „zaonačí“. Skúsme si však predstaviť z nášho pohľadu primitívne spoločenstvo prírodných ľudí v Amazonskom pralese. Žiadne vodovody, žiadna kanalizácia, žiadna elektrina, žiadny plyn, žiadne mobily, žiadne počítače, žiadne stroje, autá, lietadlá, rakety, žiadne umelé inteligencie. Iba z generácie na generáciu prenášané skúsenosti ako prežiť vo svojom domovskom prostredí. Ak nenaučia svoje deti loviť, ak ich nenaučia rozoznávať živočíchy a rastliny podľa vôní ich užitočnosti ale i nebezpečnosti, ak ich nenaučia plávať, či šplhať po stromoch, ak ich nenaučia vnímať vzťahy v komunite a potrebu ich neustálej spolupráce tak jednoducho v ďalšej generácii už nebudú, neprežijú...

Paradoxne, náš školský systém vytesnil zo svojho záujmu niečo také ako KOMUNITNÚ SPOLUPRÁCU – teda systém vzťahov budovaný ZDOLA-NAHOR. Ako keby sme stále žili vo feudalizme, kde vládne osvietený šľachtic, ktorý je dostatočne vzdelaný na to, aby nás TAM DOLU „ochránil“ pred všetkým zlým. Takto je potom prirodzene vnímaný aj politický systém, kde naivne očakávame, že politici budú uprednostňovať záujmy komunity pred svojimi vlastnými. Ani osvietený feudál neuprednostňoval záujmy svojich „poddaných“ voči svojim záujmom – iba do tej miery, ak posilňovali dosahovanie ním stanovených privátnych cieľov. Zdá sa vám byť táto podobnosť čisto náhodná? Potom sa čudujeme, že nie je vybudovaný skutočný záujem pracovať v prospech komunity a posilňovať a kultivovať vzťahy v jej organizme.

Ja som presvedčený, že tento školský vzdelávací systém je NEREFORMOVATEĽNÝ a že v konečnom dôsledku disciplinovaný a poslušný UNIVERZÁLNY OBČAN výsostne vyhovuje každej politickej generácii bez rozdielu jej ideologickej orientácie. Ja preto odmietam požadovať od politikov akúkoľvek školskú reformu, lebo okrem toho, že to nebudú vedieť(ako ukazuje naša krátka historická skúsenosť po 89-tom) tak ani nebudú chcieť urobiť. Bude to vždy prekryté nejakým politicky prijateľným balastom, aby zakryli svoju skutočnú nekompetentnosť i nezáujem niečo v tomto smere zmeniť.

Preto sa domnievam, že obrazne povedané, po vláde by sme mali chcieť iba jediné, aby ZRUŠILA MINISTERSTVO ŠKOLSTVA a tých ostatných záležitostí a NAHRADILA ho MINISTERSTVOM VZDELÁVANIA. Ale samotné „oslobodenie“ vzdelávacieho systému sa musí začať ako komunitná „revolúcia“ zospodu nahor. Za zásadné považujem oslobodiť učiteľský stav a presvedčiť ho, že sú tou najvýznamnejšou časťou spoločnosti, že spolu s rodinou deti nielen vzdelávajú ale aj vychovávajú (ale nevzdelaní a nevychovaní jedinci ťažko vychovávajú a nesú za to zodpovednosť).

Okrem vyššie spomínaných zásadných zmien metód vzdelávania bude potrebné tiež zredukovať jednotlivé kurikulá, aby sa hlávky detí neprepĺňali dátami, ktoré po zadaní kľúčového slova dokážu nájsť na internete. Aby však dokázali objavovať, tvoriť, spolupracovať a kriticky hodnotiť poznatky aj za cenu omylov, zdržaní a slepých uličiek. Aby dokázali rozlišovať to podstatné od pre nich nepotrebného. Aby dokázali nielen hovoriť, ale aj rovnako pozorne počúvať. Aby sa vzdelávanie opieralo o tú vrodenú prvotnú motiváciu bádať a objavovať „dospelý“ svet ako nekonečnú celoživotnú cestu plnú zážitkov. Jednoducho aby ich to bavilo – a nie len v škole, ale po celý život. Aby v ich očiach neskĺzla rola vzdelávania do súčasnej podoby mať PAPIER A TITUL. To však musí v prvom rade požadovať verejnosť, tá si musí uvedomiť, že šťastie ich detí nie je v tom TITULE a DIPLOME, ale v tom, ako dokážu po celý život využívať čo najslobodnejšie všetky svoje talenty a silné stránky. Aby im vôbec niekto dovolil, aby ich spoznali a rozvíjali. A aby dokázali dôverovať ich sile , ktorá im poskytuje veľkú mieru nezávislosti. Súčasná spoločnosť síce plytvá slovami o právach jednotlivca ale už statočne mlčí aj o jeho zodpovednosti.

Ak by som chcel postaviť hlavné „motto“ pre túto zmenu, tak by som podrobil pravdivej kritike súčasný svetový (nielen lokálny) oligarchický systém záujmov, ktorý už zďaleka nie je férovou súťažou najlepších nápadov pôvodného kapitalizmu, ale stal sa konglomerátom privátnych záujmov „najväčších psov“, ktorí majú v rukách všetky manipulačné metódy na vytváranie a prehlbovanie všetkých druhov závislostí radových ľudí. Na to majú svoje ideológie, svoje médiá, svojich politikov, svoje parlamenty, vzletné slová o demokracii, slobode a nezávislosti, ktoré používajú ako kamufláž.

Jednoducho povedané, ak chceme niečo zmeniť, tak musíme čo najrýchlejšie opustiť sebazničujúcu paradigmu TRVALE UDRŽATEĽNÉHO RASTU a vrátiť sa k osvedčenej a pravdivej paradigme TRVALE UDRŽATEĽNÉHO ŽIVOTA a na tejto staronovej paradigme začať krok za krokom budovať pri zachovaní čo najvyššej miere rozmanitosti návrat do sveta kultúry hodnôt etiky a morálky ochrany všetkého živého, ktoré vychádzajú z poznania jemných vlákien súvislostí a vzťahov prírodných systémov a dokážu presmerovať populáciu sveta zo slepej uličky uprednostňovania hmotnej spotreby a vykrádania zdrojov.

Mal som v živote príležitosť zoznámiť sa s ľuďmi z rôznych kultúr, žijúcich v rozdielnych sociálnych podmienkach na rôznych svetadieloch, ale všetci mali jedno spoločné: ich prioritou bolo pripraviť sa na život, založiť si rodinu a opäť pripraviť svoje deti na život, aby aj ony mali motiváciu pokračovať na tejto ceste. A vlastne, ak sa dokážeme z tohto zorného uhla pravdivo pozrieť aj na to, aký chceme spôsob vzdelávania, tak budeme určite vedieť čo máme robiť. Mal by nás dokázať pripraviť NA ŽIVOT.

 

Milan Frič,

V Bratislave, 20.júla 2020

Komentáre (1)

Peter Nôta

Najlepšie spracovaná téma o problémoch školstva. Za mňa ďakujem

Najobľúbenejšie komentáre